O tom, ako si zužujem slovnú zásobu

Ako novinárka som s respondentmi rôzneho druhu, profesií a pováh robila množstvo rozhovorov. Také množstvo, že môžem z tejto mojej skúsenosti  vyvodiť jednoznačný empirický poznatok – niektorí sa pri nich rozžiaria a s nadšením ma zasväcujú do svojich postojov, názorov a emócií, iní začnú byť nervózni a ostražití, potom čoraz podráždenejší, potom krútia hlavou a napokon vybuchnú: to čo sa ma pýtaš za blbosti?

Dlho som tomu nerozumela. Tak veľmi som ich chcela spoznať a ešte aj sprostredkovať to poznanie poslucháčom v rádiu alebo čitateľom mojich novinových článkov či kníh, no oni mi dávali jednoznačne najavo, že som neprofesionálna a nesympatická, vŕtam sa v „nezmysloch“, a vôbec – celá som divná, ba priam nebezpečná. Fakt som sa potom vždy pokúšala prísť na to, kde robím chybu, prečo prichádzam na rozhovor plná očakávaní, čo všetko sa dozviem a napokon sa dozviem akurát, že nestojím za nič.

Trápilo ma to tak hlboko, že som túto tému už takmer pred desaťročím otvorila počas našich kaviarenských debát s mojím kamarátom Robertom. Lebo on sa na stretnutia so mnou vždy nepokryte tešil, smial sa na mojich vtipoch tak, že hoci sme sedeli v Auparku, otriasali sa aj Vysoké Tatry, rozžiarili sa mu oči, keď sme sa rozprávali hoci o systéme daňovej správy, filmovej tvorbe Quentina Tarantina alebo o nákazlivých chorobách. Vedel mi vysvetliť všetko a mňa zas všetko zaujímalo. Aj to, prečo robí on v živote veci tak, ako ich robí. Aj to mi vedel vysvetliť. Tak som sa ho teda jedného pekného dňa so slzou v oku spýtala, či by mi vedel objasniť, prečo ma niektorí ľudia tak veľmi nemajú radi.

Usmial sa. Vraj to celkom chápe. Zvyknem sa vraj pýtať naozaj „od podlahy“, nejdem po povrchu. Pri povrchných témach sa dá na povrchné otázky odpovedať povrchným klišé, ja sa však viem zavŕtať pod kožu a to už mnohým ľuďom príjemné nie je. „Ale ja nechcem, aby sa cítili nepríjemne. Chcem len vedieť, akí sú,“ vravím Robovi. „No veď práve. Dostaneš sa rýchlo do zóny, kde nemajú ani oni sami zodpovedané otázky o sebe, a tak nevedia odpovedať na tie tvoje. Potom je jasné, čo urobia – zaútočia na teba, že ty sa pýtaš hlúposti,“ vysvetlil mi. A tiež, že práve túto vlastnosť má on na mne rád. Lebo so mnou sa dá hodinu rozprávať hoci o vianočnom venci na dverách, rozoberieme jeho históriu, životnosť, posolstvo a použiteľné materiály do posledného atómu, a až  keď sme na jeho bazálnom základe, tak sa konečne upokojím. Vtedy mi je všetko jasné!

A ešte ten múdry muž dodal, aby som ani náhodou neuvažovala o tom, že svoj prístup zmením. „Netráp sa tým, že ťa pár indivíduí nemá rado. Na nich ti nemá prečo záležať, väčšinou sú to takí, čo sami v sebe nemajú poriadok. Kto ten poriadok má, vychutná si rozhovor s tebou s pôžitkom práve preto, že sa pýtaš inak. Nemeň to. Nebuď sivý priemer.“

Poslúchla som ho. Koho moje otázky otravujú, tomu venujem len najnutnejší čas. Aj tak sa od neho nič nové nedozviem. Komu je jasné, že sa nepýtam preto, aby som respondenta s prepáčením nasrala, ale preto, že ho chcem pochopiť, s tým zažívam harmóniu duší a zakladám celoživotné priateľstvá. 🙂

V tomto roku (2014) bola takých, chvalabohu, väčšina.  Preto som obklopená ľuďmi, ktorých mám rada a ktorí majú radi mňa. Teším sa z nových kamarátok, z úžasných ľudí, vedomých si svojej hodnoty, neopakovateľnosti a sily.

Áno, opäť som narazila aj na takých, ktorých životné modely sú naskutku chybné ba až deštruktívne, ale sama čerpám energiu z tých druhých. Z tých, ktorí sa neutápajú v spomienkach na minulosť, ani v strachu, čo prinesie budúcnosť. Z tých, ktorí žijú prítomný okamih. Nudím sa pri tých, čo sa vyžívajú v sťažovaní, upodozrievaní, obavách a vzťahovačnosti. Teším sa z chvíľ s tými, pre ktorých je čerstvá nádielka snehu krásnym vianočným darčekom a nie kalamitou.

Do nového roka vstupujem vyrovnaná a spokojná, s vierou, že slová začínajúce na „rako“ alebo „onko“ budem môcť z môjho slovníka naozaj postupne vyradiť.

Však sa mi bez nich prvýkrát podarilo napísať aj celý koncoročný blog. 🙂