O tom, ako sme nevideli Tatry

Tak sme sa teda konečne zladili tak, aby naša bratislavsko-martinská úderka mohla stráviť spoločný relaxačný víkend v Tatrách. Dostali sme poukaz na dva dni a dve noci v štvorhviezdičkovom hoteli v Starom Smokovci ako poďakovanie za naše účinkovanie v jarnej kampani Ligy proti rakovine, a až teraz sme ho konečne využili. Je to vlastne už rok čo sa Lucia, Miška, Ineska a ja schádzame v rôznych častiach Slovenska, lebo je nám spolu fasa. A to aj napriek tomu, že nás spojila rakovina. Zas ďalší dôvod byť životu vďačný za to, čo všetko vám postaví do cesty.

Dávno už nebola choroba hlavnou témou našich stretnutí. Keď sme sa v septembri minulého roku spoznali na týždňovke Ligy proti rakovine, boli sme väčšinou ešte v procese liečby, ale už v relatívne komfortnej záverečnej fáze. Preto sme si robili výlety najprv do Slovenského raja, neskôr  sme zvládli Šútovský vodopád, Jánošíkové diery v Terchovej a napokon (niektorí) aj naozaj náročný výstup ferratou až na Martinské hole. Popreháňala nás tade hlavne Lucka Lepejová, však s jej štyridsiatimi kilami a vynikajúcou kondičkou sa jej dobre zabáva na talentovaných, no nie veľmi skúsených Bratislavčankách. 🙂

Aj Tatry boli v Luckinej réžii.

Ale nepreháňala nás po štítoch, grúňoch a dolinách.

Lebo v tomto období vládze len veľmi málo.

Kvôli recidíve musela nastúpiť na ďalšie kolo liečby, ešte horšej a ešte vyčerpávajúcejšej ako bolo to prvé. Znova prišla o vlasy (a nosí pôvodne moju parochňu, ktorá sa jej na mojich starých fotkách páčila), znova jej po chemoterapiách býva zle a fáza „zle“ býva čoraz dlhšia. Onkológovia jej naplánovali šesť dávok, každé tri týždne jednu. Už sa medzi nimi telo ani nestihne spamätať, žily má zničené, takže aj obyčajný odber krvi je nervydrásajúci bolestivý proces, pri ktorom viac plačú nešťastné sestričky než naša statočná Lucka.

Tatry sme stihli pár dní pred jej poslednou, šiestou chemoškou. Priniesli sme si síce vibramy na túry, aj teplé oblečenie (hoci aj v Tatrách bolo 15 stupňov), ale všetko zostalo nedotknuté v kufroch. Lucia síce nestratila nič zo svojej rozdrapenej povahy a schopnosti ironizovať aj tie najhnusnejšie udalosti vo svojom živote (aj v životoch nás ostatných), ale musí pri tom sedieť, alebo ešte lepšie ležať. 🙂 Dopriali sme jej tento na jej pomery netradičný zážitok vrchovato.

A tak sme za 48 hodín v Tatrách stihli toto:

• V piatok dať spoločný welcome drink a o ôsmej večer byť v posteli.
• V sobotu sa naraňajkovať a celý deň stráviť pri hotelovom bazéne (bez Lucie, komfortnejšie sa cítila v izbe a v posteli v polohe ležmo).
• Vyskúšať pár procedúr v hotelovom wellness centre (bez Lucie, dôvody: viď vyššie).
• Po zotmení absolvovať spoločnú večeru v Tatranskej Lomnici. S Luciou, dokonca jej aj chutilo. 🙂
• Po návrate do hotela rozchod do izieb.
• V nedeľu popoludní návrat domov po trase Poprad – Martin – Bratislava so zastávkou na obed v Ružomberku.

Práve tam akoby Luciu nabudilo, že zas sa rozídeme a ľahko morbídnymi rečami zabávala celú našu onkoúderku. „Rozhodla som sa, že budem žiť večne. Zomriem len v prípade, že by mi to nevyšlo,“ oznámila nám, že to je jej aktuálne krédo a zbľajzla misu makových šúľancov. 🙂

V stredu 12. novembra ju čaká posledná z tejto várky šiestich chemošiek a potom kontrolné PET vyšetrenie, ktoré ukáže, ako zabrali. Variant, že by nezabrali neprichádza do úvahy, to je snáď jasné!

Veď na Silvestra máme už naplánovaný spoločný program v ďalších slovenských horách a padlo rozhodnutie, že hlavným zabávačom bude práve Lucka.

Lebo je v tom najlepšia. 🙂