O tom, ako sme si v chorobe naozaj všetci rovní

V decembri 2012 mal nastať dlho avizovaný koniec sveta, ten môj súkromný sa chystal prísť v predstihu už 19. novembra.
Termín mojej prvej chemoterapie.
Sestrička na Klenovej, ktorej nikto nepovie inak ako Martuška, ma upokojovala, že pondelok je dobrý dátum. Ak mi bude náhodou veľmi zle, tak sa v nasledujúcich dňoch do nemocnice dovolám alebo prídem, cez víkend treba v takom prípade ísť na pohotovosť. Zle sa mi hneď spravilo.
Martuška je neuveriteľná žena, ktorá si napriek prílevu nových pacientok okamžite zapamätá ich mená, ale nevolá ich neosobne a nie veľmi taktne priezviskom. Otvorí dvere, pohľadom vyhľadá konkrétne ženy v čakárni a v harmónii priam renesančnej vydá pokyny – „Gabika, poďte dnu, Ivanka, vaše výsledky tu ešte nemám, Darinka, počkajte chvíľu, toto vybavím a pôjdem s vami na ten odber.“ Nemýli sa, už to mám za ten rok odpozorované. Je to možno bezvýznamná maličkosť, no pre mňa má nesmiernu cenu. Vo chvíli, keď som to najviac potrebovala, som v zdravotníckom systéme narazila na niekoho, pre koho som nebola len ďalší „kus“ a rodné číslo. Však asi aj preto našej sestričke nikto nehovorí sestrička – pre nás všetky je Martuška.
Prvú psychologickú pomoc mi pri všetkej snahe nemohla dať. Chemoterapia bola pre mňa synonymom neznesiteľných bolestí a totálnej sociálnej izolácie ako predzvesti pomalého ale zaručeného umierania. Vygrcám sa z podoby, vypadajú mi vlasy, schudnem na tridsať kíl a potom v smrteľných kŕčoch odídem na pravdu božiu…
Ale veď možno budem mať šťastie a pôjde to rýchlo.
Ešte pred mesiacom som si spokojne žila v dobrom pocite, že už nikdy nebudem nešťastná. Že mi je tak dobre, že pre nešťastie vo mne nezostáva priestor. Akosi sa to zvrtlo. Preto som sa tak zúfalo primkla k Ferovmu návrhu, že ak nájdem spôsob ako a krajinu kde ma vyliečia bez drastickej chemoterapie, on to celé zafinancuje. Ale ako to zistím, keď sa cítim ako vodič elektrickej kosačky na trávu, ktorého práve posadili do kokpitu raketoplánu s naštartovanými motormi smer – koniec sveta?
Aké slová mám vložiť do googlu, aby mi rovno vyhodil kontaktnú adresu tajného pracoviska v amazonskom pralese, kde za mierny poplatok vyliečia všetkých smrteľne chorých?
Z iracionálnych úvah ma vytrhol človek, ktorý má rozvahu priamo v mene – Paľo Múdry – a dal mi kontakt na výkonnú riaditeľku Ligy proti rakovine Evku Kováčovú. Úplne neznámej žene som do telefónu vyrozprávala túto neuveriteľnú konštrukciu a poprosila ju, aby mi skúsila zistiť, či niečo také ako bezbolestné liečenie rakoviny niekde na svete robia. Ona povedala, že to skúsi. Dnes, s odstupom roku, Evku obdivujem a silno uznávam za to, že ma rovno nezrušila na dve doby. Nuž, skutočný priateľ vás nenechá robiť hlúpe veci samého. 🙂
Countdown bežal, 19. november a teda termín môjho súkromného konca sveta sa blížil a ja som potrebovala súrne vedieť, či si mám zháňať hrobové miesto alebo ma na počkanie zachránia experimentálne lieky amerických, japonských, ruských alebo pre mňa za mňa severokórejských vedcov. Panebože, daj mi trpezlivosť. A zariaď, aby to bolo hneď!
Evka mi zavolala asi o tri dni, pamätám si, že cez víkend, hoci pri svojej práci obzvlášť potrebuje aj osobné voľno. Obvolala vraj niekoľkých špičkových onkológov, no ubezpečili ju, že všade na svete sa táto choroba lieči rovnako. Lekári sú stále v spojení, v dobe internetu si nové informácie vymieňajú oveľa rýchlejšie ako kedysi, farmakologické firmy by boli sprosté, ak by mali liek proti rakovine a „predávali“ ho len vyvoleným. Slovenskí onkológovia majú dokonca vynikajúcu povesť a výsledky, pokojne sa im môžem zveriť do opatery.
Nuž, pokojne to nebolo ani náhodou, ešte dlho trvalo, kým som prestala veriť na zázraky. Veď ak by naozaj existovala tajná klinika pre tých, ktorí majú dosť peňazí, aby si to zaplatili, asi by sa znova dobrému „kúpenému“ zdraviu tešil Luciano Pavarotti, Steve Jobs alebo hoci aj Hugo Chavez.