O tom, ako som po chemoterapii neumývala okná

Na prvú chemoterapiu som sa chystala ako na svoju poslednú púť po tomto svete po vlastných. Zariadila som sa podľa vágneho zadania môjho onkoMUDr., že potom je človeku neurčito dlho „zle“, a nakúpila som si zásoby jedla, toaletného papiera, pracieho gélu, čistiacich prostriedkov a bateriek do diaľkových ovládačov. Však čo ak nebudem vládať opustiť môj byt dva týždne?
Z rovnakých pohnútok som ešte vynášala aj smeti, nech sa potom u mňa doma nerozkladá. Však najbližšie budú možno z bytu vynášať mňa a tiež už asi v značnom štádiu rozkladu, hĺbala som v morbídnej nálade. Dohodla som sa s Ajkou, mojou sestrou, že pôjde na chemošku so mnou.
Bála som sa ísť tam sama.
Bála som sa, že sa niečo stane, už keď to do mňa bude tiecť.
Bála som sa, že dostanem bližšie nešpecifikovaný kŕč a pred zrakmi personálu, ktorý ma začne profesionálne zachraňovať, padnem do mdlôb, začnem sa dusiť, zozeleniem a poberiem sa na pravdu božiu. Všetky tieto varianty som totiž videla vo filmoch.
Pre prípad, že by som to predsa len prežila, som sa dohodla aj s Mišom, mojím synom, že už bude čakať doma a postará sa o mňa v najbližších dňoch. Nahonobený majetok som na neho ešte neprepisovala, ale pripúšťam, že tá úvaha mi na zlomok sekundy tiež prebleskla hlavou.
Sestrička Martuška mi ešte radila, aby som sa po chemoterapii vyhýbala ťažkej práci, napríklad aby som si na vtedy nenaplánovala umývanie okien.
Akože čo?!?
Umývanie okien?
Však také veci tesne pred smrťou snáď nebudem riešiť. Prídem hádam ešte domov a potom tíško dohorí môj plamienok.
Martuška ma vzala za ruku a prvýkrát odviedla do aplikárne, priestorov určených na ambulantnú aplikáciu chemoterapie, kam už majú prístup len pacienti. Sedím a čakám, kedy mi podľa receptu pána doktora a mojej aktuálnej váhy namiešajú moju „dávku vitamínov“. Už necítim strach, už som v režime „mať to čo najskôr za sebou“, nech to znamená hocičo. A tak sedím a čakám.
„Evička, posadím k vám ešte jednu pacientku, tiež ide prvýkrát na chemoterapiu,“ ešte raz sa pri mne objavila Martuška s dlhovlasou smutnou kočkou v závese. „Volá sa Ineska. Toto je Evička,“ pozoznamovala nás. „Dievčatá, budete sem chodievať dlho, ak sa skamarátite, pôjde vám to ľahšie. Bavte sa spolu o čom chcete, ale nebavte sa o chorobe,“ povedala táto múdra žena. Ani jednej z nás sa vtedy nechcelo rozprávať vôbec o ničom, našu chorobu nevynímajúc. Tuším sme sa pokúšali o nejakú neutrálnu konverzáciu, ale ako sa už len môže vyvíjať rozhovor dvoch cudzích ľudí v aplikárni chemoterapie, ktorí sa síce tvária, že sú nad vecou, no v očiach sa im zračí nekonečná obava?
Martuška však nie je žiadne béčko. Je to čarodejnica. Vie úplne presne kto ku komu pasuje a veľmi dobre vedela aj to, prečo nás s Inez dala vtedy dokopy. Takto dosť rozpačito sme sa vtedy teda zoznámili, myslím, že obe s pocitom, že sa vidíme prvý aj poslednýkrát. Každú z nás navyše dali do inej miestnosti, do žily zaviedli kanylu, na stojan zavesili fľašku s červenou tekutinou a tá za deväťdesiat minút zmizla v krvnom obehu.
Čakala som, že ma čosi ovalí alebo paralyzuje hneď, ako sa mi dostane do tela. No nedialo sa nič. Nezalievalo ma teplo, neochromila ma zimnica, nenapínalo ma, neúžil sa mi dych ani nezatemňoval zrak. Nič.
Divné. Že by som to dokonca prežila?
Skúšala som, či mi ešte držia vlasy. Tvárili sa spokojne.
Po hodine a pol ma sestričky odkáblovali a s úsmevom poslali domov. Užasnutá som sa Ajkou nechala odviesť domov, Mišovi oznámila, že mi je (zatiaľ) normálne a že sa síce nechystám umývať okná, no samoobslužné úkony zvládnem, a tak pokojne môže ísť na skúšku svojej kapely. Na opatrné SMSky kamarátov som odpisovala, že som to dala. Že doma relaxujem. A čakám, čo sa bude diať…
(pokračovanie na budúce)