O tom, ako to vedia roztočiť držitelia preukazov ZŤP

Blíži sa ročné výročie toho, ako sa začali moje prvé „kontakty“ so zmeneným zdravotným stavom. Ešte 6. októbra minulého roku bolo také fajné počasie, že sme sa s kamarátmi nudistami opaľovali a dokonca aj kúpali na Zlatých pieskoch, o šesť dní neskôr bolo jasné, že si tak skoro nezaplávam. Ani nezalyžujem, ani nepôjdem do hôr, nebudem cestovať a nebudem mať ani žiadnu klasickú dovolenku, dokonca sa na dlhé mesiace kvôli oslabenej imunite budem musieť vyhýbať ľuďom všeobecne.
Bol to rok povinného odriekania toho najprirodzenejšieho – pohybu a sociálnych kontaktov. Ale stačilo, povedali sme si spolu s Ineskou už pred letom a prihlásili sme sa na relaxačný pobyt organizovaný Ligou proti rakovine. S tým, že si konečne doprajeme pozitívny, takmer dovolenkový zážitok. Že po tom, čo sme dali – operácia, chemoterapia, ožarovanie, biologická a hormonálna liečba – si ho naozaj zaslúžime.
Záujem o pobyty už niekoľko rokov prevyšuje možnosti Ligy, prednosť preto dostávajú noví pacienti pred tými, ktorí rakovinu prekonali už pred rokmi. Prísun „čerstvých“ pacientov je bohužiaľ stále vyšší a sú stále mladší. Neverili by ste, no niektorí záujemcovia sú aj stále rafinovanejší. K prihláške na pobyt sme preto museli priložiť aj potvrdenie od onkológa, že sme naozaj v procese liečby! Na Lige proti rakovine zaregistrovali totiž niekoľko prípadov, keď sa medzi aktuálnych pacientov pokúšali dostať aj ľudia, ktorí boli chorí pred dvadsiatimi rokmi a už dávno sú de facto aj de jure zdraví. Celý pobyt vrátane stravy aj dopravy hradí Liga, a tak niektorí občania bez hanby skúšajú, či by si nemohli spraviť dovolenku zadarmo z peňazí vyzbieraných počas Dňa narcisov.
Nuž, aj takúto „modernú“ chorobu nám očividne niekto závidí, skonštatoval lakonicky ktosi z našej výpravy. Ak by ste očakávali, že v partii šesťdesiatich ľudí s najpestrejšími diagnózami sa budú viesť len pohrebné reči, z ktorých cítiť pasivitu, ľútosť a porazenectvo, boli by ste dosť sklamaní. Takú koncentráciu pozitívnej energie, chuti žiť a smiať sa (aj na prudko internom onkologickom čiernom humore) som už dávno nezažila.
Zatiaľ čo my s Inez sme si v zlom období pri úvodnej fáze chemoterapie hovorievali, že sa ideme dať do nemocnice „dotankovať“ alebo „naliať“, onkokamošky z Martina Lucka Lepejová so Slávkou Fonferovou chodievali „na vitamíny do bufetu“. Rozhovory sa úplne bežne začínali zoznamovacou otázkou: a to sú tvoje vlasy? Pri výletoch na Spišský hrad, Tomášovský výhľad na Čingove alebo Skalnaté pleso si vo veternom počasí mnohí bez hemungov pridržiavali parochne, pri kúpaní v hotelovom bazéne ich spolu s uterákom a županom odkladali na plážové kresielka. Tie dve martinské hviezdy, susedky Kleopatry z Turca, si dokonca spravili fotku, na ktorej si parochne vymenili. 🙂 Pritom jedna je prechodne dlhovlasá blondínka a druhá má krátky strih s červeným prelivom.
Jasné, že sme často mali aj slzy na kraji, a keď sa z kraja vyliali, nikto sa za to nehanbil. Inez mala so sebou vždy papierové vreckovky a keď bolo treba, posúvala ich ďalej. Však ale najviac aj tak minula pre vlastné potreby. 🙂 Dojal nás aj nevidiaci spevák Maroš Bango, ktorý si hodnú chvíľu nebol istý, či dostal správne zadanie, že je medzi onkologickými pacientmi. Také nadšené ovácie a tanečky počas koncertu vraj ešte nezažil.
Hromadne sa tancovalo aj počas tradičného rozlúčkového večera, najbujarejšie sa naskutku zabávali držitelia preukazov osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. 🙂 Gabiku Mezeiovú s kreáciami odpozorovanými z klipov jej obľúbeného Michaela Jacksona vyprevádzala po polnoci ako poslednú do postele naša „šéfka“ Janka Horváthová.
Najviac mi však v pamäti utkvel „zlepšovák“ Lucie Lepejovej. Keď bolo jasné, že príde o vlasy, nevedela ako to oznámiť svojej len desaťročnej dcérke, ako to spraviť, aby sa nezľakla, keď mama v priebehu pár dní oplešatie. Zahrala sa s ňou napokon fantastickú hru, ktorá sa dá beztrestne hrať len vo výnimočných situáciách – hru na strihanie. Malá Ninka dostala do rúk nožnice a z maminých dlhých vlasov mohla spraviť ľubovoľne krátky účes. Samozrejme ju to nadchlo, a tak s veľkou vášňou a detským pôžitkom strihala, strihala a strihala, až napokon nebolo veľmi čo strihať. A ešte za to dostala aj pochvalu.
Je to síce Luciin „patent“ a je teda formálne držiteľkou licencie naň, ale určite nebude mať nič proti tomu, ak ho použijú aj iné mamy riešiace rovnako ťažkú situáciu.
No nemiluj potom svoje nové onkokamošky. 🙂