O tom, ako vyzerá onkologický Valentín

Po štvrtej chemoterapii som sa do formy dostávala fest dlho. Ešte aj po desiatich dňoch ma “na sucho” napínalo, väčšinou pri prudších pohyboch, napríklad, keď som sedela v aute a krútila volantom. Desilo ma to. Desila ma predstava, že kvalita môjho života sa navždy preklopí do jednoduchého vzorca – dva týždne mi bude naprd, týždeň ako tak znesiteľne, potom ďalšia chemoška, po ktorej mi bude znova dva týždne zle a tak stále do kola až do skorej smrti.

Za tri mesiace som pri tomto režime schudla osem kíl. To je dosť, ak vážite štandardných šesťdesiat a začnete sa nebezpečne blížiť k päťdesiatke.

Musela som si kúpiť nové nohavice a zopár sukní veľkosti 36. Za iných okolností by ma to celkom potešilo, no vo februári 2012 ma pohľad na moje vychudnuté nohy, ochabnutý zadok a ukážkovo ploché brucho nenadchýnal ani trochu. Navyše ma môj onkológ znova na smrť vystrašil, lebo po štvrtej chemoterapii mi len tak mimochodom oznámil, že ideme ďalej!! Tentoraz s inými liekmi a s rozšírenou ponukou ich vedľajších účinkov. Najprv začal svojím obľúbeným konštatovaním, že „sa znášajú dobre“ a potom k možnému pretrvávajúcemu zvracaniu pridal ešte aj svalovo-kostrovú slabosť.

A že namiesto doterajších deväťdesiat minút bude aplikácia trvať tri hodiny.

A tiež, že namiesto každý tretí týždeň budem na Klenovu chodievať každý týždeň dvanásťkrát po sebe.

A že prvé naše stretnutie tohto druhu sa uskutoční na Valentína.

Bolo mi zas do revu. S kamarátkou Macou Schmidtovou sme sa dohodli, že keď dorazím štvrtú chemoterapiu, trochu sa pozviecham a práve počas valentínskeho víkendu ma odvezie do Tatier, aby som konečne zmenila prostredie a spolu s ňou sa vyvetrala. Snehu bolo vtedy v horách aj u nás na rovinách pri Dunaji dosť, no lyžovačka ani náhodou neprichádzala do úvahy – bola som rada, že na roztrasených nohách zvládnem krátke trasy na spojnici samoobsluha – banka – pošta – lekáreň.

Volala som Maci so slzami na kraji, že musím zmeniť skvelo vyzerajúci plán a že Valentína strávim na oveľa menšom kopčeku ako sú tie tatranské. Na Klenovej.

Nezačalo sa to vôbec dobre!

V aplikárni pacienti vždy čakajú, kým im namiešajú celkom presne na mieru ich lieky, tie potom sestričky dajú pre každého jedného na samostatný podnos, zavedú kanylu do žily, pacient si môže vybrať, či chce ležať na posteli alebo sedieť v kresle a postupne do neho púšťajú jeho „menu“. To moje bolo doteraz zložené z dvoch fľašiek – v jednej bolo čosi, čo mi vraj má „prepláchnuť žily“ a v druhej chemoška. Na Valentína priniesla sestrička k mojej posteli podnos plný ako švédsky stôl. No jasne, chcú ma otráviť na šesť rôznych spôsobov, napadlo mi, keď som videla, čo všetko si na mňa nachystali.

Bála som sa, že sa pozvraciam už z „predjedla“. Alebo, že ho možno prežijem, ale z toho, čo je v tej veľkej fľaške obalenej pre zmenu v čiernej fólii určite dostanem tie avizované svalovo-kostrové bolesti a v sekunde sa tu skrútim v nekonečnom kŕči, bude ma mykať ako pri epilepsii, prestanú ma poslúchať končatiny, z úst mi vyjde zúfalý škrek a potom pena…. Však som videla niečo také vo filme, nie? Mala by som asi radšej pozerať viac komédii.

Dopadlo to takto:

• Hneď v druhej malej fľaške bol nejaký oblbovák, z ktorého som zaspala.
• Keď som sa zobudila, tiekla do mňa už asi piata fľaška (sestričky mi ich chodili „prekáblovať“ bez toho, aby som ich privolávala zvončekom. Zlaté dievčatá sú to.)
• Pozorovala som sa dôkladne a čakala, že každú chvíľu sa predsa niečo musí stať!
• Došla som domov a preventívne som si ľahla do postele.
• Vyspala som sa.
• Nestalo sa nič. OK, chápem, tak určite sa niečo stane do dvadsiatich štyroch hodín.
• Uplynul celý deň a nepociťovala som príznaky ničoho neštandardného.
• Zmierila som sa aj s tým a čakala, že veď to musí určite udrieť v priebehu ďalšieho dňa.
• Zas nič.
• Dobre, tak dám svalovo-kostrovej slabosti šancu ešte ďalších dvadsaťštyri hodín, lebo veď toto nie je s kostolným riadom!
• Na štvrtý deň som toho čakania mala dosť a vyrazila som po svoju dávku bolesti do fitka. Na ten môj ovisnutý zadok sa naozaj už nedalo pozerať. 🙂

Dovolím si tvrdiť, že to bol doteraz môj najkrajší Valentín. Zamilovala som sa vtedy. Do života.

A tie Tatry sme s Macou dali tiež. Aj keď s takmer 365-dňovým oneskorením.