O tom, čo sa zmenilo do roka a do dňa

Bola to úplná náhoda, že sme sa s Norom Mészárošom dohodli na fotení na voľný deň 8. mája. Potrebovala som už dosť urgentne aktuálnu fotografiu, ktorá sa použije do mojej novej knižky – však tam nedám „starú“ fotku, kde mám moje prapôvodné dlhé tmavé vlasy, a asi ani „onkologickú“, ktorá už nezodpovedá reálnemu stavu. Noro si na mňa vyhradil skoro pol dňa a fotenie zas poňal veľkoryso! Niežeby ma nainštaloval niekam k jednofarebnej stene a spravil tri zábery – fotili sme v rurálnom prostredí bratislavskej Cvernovky, pri hrade s výhľadom na celé mesto a aj pri fotogenickej Eurovee.

Až keď si vybral priestor pred budovou Slovenského národného divadla, docvakli mi súvislosti. Veď presne tu a presne na tomto mieste ma fotil na deň presne pred rokom.

• Týždeň po tom, čo som odložila parochňu.
• Pár dní po tom, čo som sa dozvedela, že nemám prácu.
• Mesiac predtým, než som objavila skvelý námet na novú knihu.
• Šesť týždňov predtým, než som začala chodiť na rádioterapiu.

Áno, je to zmes dobrých aj zlých udalostí, emotívnych aj pragmatických, medicínskych aj sociologických. Lebo tak to má byť. Lebo hoci ma občas niečo zasiahne tak, že doma vypnem telefón aj počítač, odrežem sa od sveta, zbalím sa do klbka na posteli a tíško sa ľutujem, trvá mi maximálne dva dni, než si poviem, že sebaľútosti bolo dosť a načim ísť ďalej. 🙂 Veď predsa nežijeme len tak. Vždy, v každom okamihu sa rozhodujeme, aký bude náš život a čím sa staneme. Práve v tom máme všetci neuveriteľnú slobodu. Len od nás závisí, ako a kedy sa zmeníme.

Aj ja som štartovala z bodu nula. Nula vlasov na hlave, nula peňazí na účte, nula v zozname bývalých kolegýň a kolegov.

Čistý stôl.

Tabula rasa.

Potrebovala som tentoraz viac času na sebaľútosť ako dva dni. Chytila som aj trochu paniku, že to nezvládnem. Ale, ako hovorieva hlavný hrdina mojej novej knižky Ján Riapoš, v slovách „nemôžem“, „nechcem“, „nedá sa“, stačí škrtnúť predponu NE a hneď je z toho „môžem“, „chcem“, „dá sa“. A aj „zvládnem to.“

Oprela som sa o najväčší zdroj nášho bohatstva. O ten, čo ho všetci máme medzi ušami. 🙂 O to, čo viem a aj o to, že som schopná stále sa učiť nové veci. Za ten rok, keď sme s Norom naposledy boli spolu pri divadelnej fontáne, sa toho teda zmenilo naozaj dosť:

• Narástlo mi na hlave kvantum vlasov. Moja kaderníčka Marcelka, ktorá s nimi prichádza do styku už skoro celé desaťročie, tvrdí, že ich mám dokonca ešte viac ako pred chorobou. Nie je dôvod jej neveriť.
• Vážim už o kilo viac ako pred chorobou, čo som nepovažovala za práve najlepšiu správu, no môj fitnes tréner Rado ma presviedča, že svaly mi konečne spevneli. Asi bude tiež bezpečnejšie neprepadať panike a dôverovať jeho profesionálnemu názoru. 🙂
• Reštartovala sa moja schopnosť tvoriť a mám silný pocit, že tiež na vyššej úrovni. Nová kniha je hotová, reakcie tých, čo ju už čítali, vysoko pozitívne. A námety na ďalšie tri dozrievajú v mojej vlasatej hlave.
• Ruže, ktoré sa pokúšam pestovať v kvetináči na obyčajnom mestskom balkóne, chytili túto sezónu prvýkrát puky. Zemský ráj to na pohled!
• Aj z platenia hypotéky mi ubudol ďalší rok! Už mi zostávajú tuším len tri päťročnice. 🙂

Ďalší sumár noviniek aj s fotodokumentáciou prinesiem v máji 2015. S Norom sme si dali záväzok, že sa pri divadelnej fontáne budeme schádzať v deň osláv víťazstva nad fašizmom každý rok.