O tom, prečo bolo celkom fajn chodiť na “ožarko”

V lete minulého roka mali moje návštevy na onkológii najvyššiu frekvenciu. Presnejšie povedané – chodievala som na Klenovu denne. Môj onkoMUDr. očividne dávno rozhodnutý, že mi dopraje všetko, čo tam majú v ponukovom liste, mi naplánoval ďalšiu fázu liečenia. Rádioterapiu.

Inez získala predo mnou asi týždňový predstih v „procedúrach“, a tak som mala, našťastie, vždy celkom čerstvé informácie od nej, čo nám zas budú robiť. Lebo veď nič dobré nečakáte, ak vás na onkológii pošlú k ďalším dverám.

Ožarovanie je súčasťou zaisťovacej liečby, má teda zabrániť opätovnému návratu choroby. A hoci som ďalšiu sériu vyšetrení absolvovala s milou rádiologičkou, ktorá mi všetko dôkladne vysvetlila, už aj na tzv. zameriavanie som išla s malou dušičkou. Položia vás tam pod čosi, čo vyzerá ako obrovský mikroskop (v skutočnosti sa to volá simulátor), ten krúži okolo vás a z výsledkov lekári presne zistia, na ktorom mieste vás budú ožarovať. Ale pre istotu si to nezmývateľnou modrou fixkou poznačia priamo na vaše telo. 🙂 My „prsnikárky“ sme tak mali najbližšie týždne čarbanice, krúžky a krížiky kadetade od hrudnej kosti až pod pazuchu, akoby sa práve v tejto zóne niekto rozhodol zvrhlo si zahrať piškvorky.

Cieľom tejto „predohry“ je čo najviac šetriť tkanivo, ktoré nemusí byť ožarovaním zasiahnuté. Podľa čiar na tele sa potom riadi skutočný lineárny urýchľovač – vylihovala som pod ním päťkrát do týždňa nasledujúcich päť týždňov. Trochu v strehu som bola len pri mojej premiére. Lekár ma polonahú precízne nainštaloval na ležadlo, odporučil nehýbať sa, nekýchať, nezívať a podľa možnosti dýchať len veľmi plytko (aby sa hruď nedvíhala a rádiolúče nešli zbytočne tam, kde ich netreba) a nechal ma tam samú, len s tým gigantickým mikroskopom!

Našťastie sa choval celkom priateľsky. Šesť minút okolo mňa krúžil tým svojím veľkým okom a pomerne neškodne pri tom priadol. Teda, urýchľovač. Na lekára som nevidela, ukryl sa pred gama lúčmi do druhej miestnosti.

Empiricky som tak hneď pri prvej rádioterapii zistila, že ožarovanie nevyzerá tak, ako keď vo filme vybuchne atómová bomba, hlavných hrdinov zasiahne radiácia a za tridsať sekúnd sa im zlúpe koža z celého tela. Toto je liečivé ožarovanie. Nedeje sa vôbec nič.

Akurát vo finále, po dvadsiatich piatich rádioterapeutických seansách, som mala na milimeter presne opálený dokonalý obdĺžnik kože na mieste, kde bol predtým prsník. Ineska zas vyzerala, akoby na letnú dovolenku poslala len svoj operovaný prsník, kúsok chrbta a krk. Ale nič to. Aj tak sme celé minulé leto nesmeli chodiť na slnko – s chemickou ani rádiovou liečbou sa neznáša.

Zákon schválnosti však chcel, že práve  počas nášho ožarovania zúrilo to najhorúcejšie leto, aké kedy na našom území zaznamenali. Čiary nakreslené na našom tele nezmazateľnou fixkou sa pri štyridsaťstupňových teplotách rozmazávali, technici od urýchľovača nám tak bodypainting museli nanovo robiť každý druhý deň.

Vybrala som si na rádioterapiu fixný termín – o štvrtej popoludní. Akože o tom čase už elegantne zaparkujem rovno pred NOÚ, hneď idem na rad, nechám sa ožiariť a o pätnásť minút odchádzam. Supiš! O štvrtej popoludní však bývalo vždy vonku také horúce peklo, že som sa naskutku tešila, ako fajnovo sa schladím v tepelne izolovanej miestnosti pod urýchľovačom. Asi nie náhodou hovoria pacienti tejto procedúre celkom familiárne „ožarko“. 🙂 A netrápia sa veľmi tým, že hoci reálne trvá len pár minút, mnohí naň denne dochádzajú aj zo stokilometrovej vzdialenosti.

Sú, samozrejme, známe aj prípady a diagnózy, pri ktorých sa môžu v dôsledku ožarovania vyskytnúť najrôznejšie problémy vrátane opätovného vypadávania vlasov. V mojom okruhu onkokamošiek som sa stretla len s najtypickejším príznakom – únavou.

Ale takou neškodnou.

Aj mne sa bežne stávalo, že som si o siedmej večer sadla k telke na správy a o štvrť na osem som zistila, že spím. 🙂