O tom, prečo verím na zázraky

Toľko vecí vo svojich životoch považujeme za samozrejmé. Že ráno vstaneme z postele. Že si vlastnými rukami spravíme raňajky a s chuťou ich zjeme. Že si oblečieme niečo, v čom sa sami sebe páčime. Že vyrazíme do práce.

Nikdy nič by sme nemali brať ako samozrejmosť.

Už to viem.

Už sa toho držím.

Lebo nie je to tak dávno, keď som ráno nedokázala vstať z postele. Bolo mi zle a predstava, že keď sa pokúsim hoci len dvihnúť hlavu, bude to ešte horšie, môj stav nezlepšovala. Lebo ma napínalo už pri pohľade na pohár čistej vody a dostať do seba aspoň hovädzí vývar bol nadľudský výkon (a potom ho v sebe udržať). Lebo som sa v takomto stravovacom režime „zrazila“ ako vlnený sveter opratý na päťdesiatich stupňoch a všetko oblečenie mi bolo veľké. Lebo pohľad do zrkadla bol pre mňa taký neperspektívny, že som si aj zuby umývala po tme. Lebo o prácu som prišla, a tak úplne prestalo mať význam vstávať ráno z postele, naraňajkovať sa, obliecť sa a opustiť domácnosť.

Na pár dní, vlastne tuším to boli asi dva týždne, som sa ocitla v stave, ktorý dnes môžem označiť ako tichú hystériu. Tak veľmi ma ovládol pocit, že toto už nezvládnem, že sa mi síce pomaly vracajú fyzické sily, no psychických mám málo na to, aby som si okamžite začala zháňať AKÚKOĽVEK robotu, lebo inak budem musieť vyhlásiť osobný bankrot, že som nebola schopná akejkoľvek činnosti.

Naozaj nemalo zmysel bojovať s chorobou, pretože vo finále ma úplne položí obyčajná ekonomika? Existuje vôbec šanca, že v dobe, keď musím každý deň v priebehu piatich týždňov chodiť na ožarovanie, nájdem novú prácu? Ako človeka na PNke ma nikto nezamestná, to je jasné a ani so živnostenským listom to nepôjde zo dňa na deň. Čo spravím? Čo mám vlastne spraviť? Ako mám vyplniť svoj deň, keď zrazu musím zostať doma a nemám sa veľmi čím zapodievať.

Neviem nič nerobiť. Nemám v tom absolútne žiadnu prax!

Pritom som sa bála zdvihnúť telefón a začať obvolávať kamarátov, aby som im ležérne oznámila, že „som práve voľná“ a ponúkam svoje služby. Mojej bývalej šéfke sa podarilo vyhodiť ma takým spôsobom, že som odchádzala s pocitom, že vlastne nestojím za nič a s touto pracovnou kvalifikáciou sa mi neoplatí ísť ani na úrad práce. Vďaka ešte raz za komplexy. 🙂 Preto mi trvalo tak dlho, kým som sa znova zastabilizovala. Preto som mala pocit, že tentoraz už naozaj prichádzam o rozum a kontrolu nad svojím životom. Nuž ale, hovorím si s odstupom času, že kto pri podobných udalostiach nestráca rozum, dokazuje akurát, že žiaden nemá.

Po dvoch týždňoch sebaľútosti a paniky (môj osobný rekord) som si opäť pripomenula dve zásadné univerzálne a vždy platné poučky:

• Nikto iný ako ja túto situáciu nevyrieši
• Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj (áno, už zas!)

Neoblomne som sa rozhodla znova nabrať sociálny kapitál. Veď beda tomu, kto už nemá žiaden cieľ, žiaden zámer a žiaden zmysel života. Je toho ešte toľko, čo chcem zažiť, čo chcem vidieť a čo chcem napísať. Toľko zaujímavých ľudí ešte behá po svete, ktorých chcem spoznať.

A začala som hneď. Spoznala som, kto sú moji priatelia. Nie tí, ktorí boli okolo mňa, keď sa mi darilo, ale tí, ktorí zostali, aj keď sa mi dariť prestalo. Andrea Trávničková, t.č. na rodičovskej dovolenke, ktorá mi ochotne pripravila pôdu u svojich priateľov pracujúcich v mediálnej sfére. Noro Meszároš (áno, môj dvorný fotograf), ktorý ma bol okamžite pripravený zapojiť do svojich projektov. Janka Šimkovičová, vďaka ktorej som mala znova dôvod písať. Peťo Tarasovič, ktorý vie z mojich mediálnych tém generovať vlastné a naopak. A úplne najviac Paľo Múdry, zvaný tiež „Múdry dôchodca“, ktorý mi stále dopĺňa vzdelanie na „kaviarenskej vysokej škole“. 🙂 Predovšetkým vďaka nemu som sa ocitla v novej komunite ľudí, získala reálnu prácu a aj ďalších a ďalších priateľov. Bol to práve on, kto ma nakontaktoval aj na výkonnú riaditeľku Ligy proti rakovine Evku Kováčovú a odštartoval tak nielen naše kamarátstvo, ale aj dlhodobú plodnú spoluprácu.

Nič z toho nebudem už nikdy brať ako samozrejmosť. A už vôbec nie to, že mám okolo seba ľudí, ktorých môžem označiť za skutočných priateľov. Som síce pragmatik a realista, ale to, že ich mám, považujem za zázrak. 🙂