O tom, že byť narodená v znamení Škorpióna má svoje výhody

Odkedy sme v decembri minulého roka založili pacientsku organizáciu Amazonky pre kočky s našou diagnózou, často sa na nás –   „ženy zakladateľky“ – obracajú médiá. Teším sa z toho, lebo veď práve o to nám išlo. Aby sa o našej chorobe viac hovorilo a hlavne, aby pacientky, ktoré do toho všetkého spadli až po nás, vedeli, že nie sú samy.

Chceme čo najskôr sprevádzkovať naše webovské stránky, chceme tiež, aby sa s nami mohli spojiť aj telefonicky. Veď v prípade, že sa to všetko na vás zosype, je dobré porozprávať sa s niekým, kto už celým procesom prešiel. Pamätám sa, že keď sa to pred poldruha rokom zosypalo na mňa a volala som do psychologickej ambulancie v nemocnici, kde ma mali o pár dní operovať, pani doktorka mi oznámila, že najskôr ma môže objednať o dva mesiace. Fasa!

Netvrdím, že Amazonky majú suplovať prácu profesionálov v onkologických odboroch, no keďže mnohí z nich fatálne nestíhajú, môžeme určite fungovať aspoň ako „prvá pomoc“. Ako tie, ktoré to absolvovali a podarilo sa im nevyhynúť. 🙂 Však sme sa aj pekne vyskladali (lebo veď rakovina si nevyberá podľa povolania) – Mirina Hochelová je psychologičkou aj v civile, Danka Antalová dokonca sestričkou v aplikárni chemoterapie (!!), Markéta Derdáková parazitologička, ktorá vie úplne presne čo robia onkologické lieky v jej organizme, Majka Tekušová je klimatológ, ja sa pohybujem v médiách. Takže sa vskutku teším, keď novinárov naše témy zaujímajú. Dokonca sa teším aj z otázok, ktoré kladú tak trochu s obavami. Napríklad, či som v niektorom štádiu môjho „vzťahu“ s touto chorobou zauvažovala aj o dobrovoľnej smrti.

Hm, samovražda ako východisko z toho, že mi je blbo, nemám vlasy a nechutí mi jesť, sa mi naozaj nezdá ako použiteľné riešenie. S plnou zodpovednosťou môžem prehlásiť, že ani na sekundu sa takáto úvaha v mojej hlave neobjavila.

Práve naopak!

Choroba vo mne prebudila chorobnú túžbu žiť! 🙂

„Ty si taká rezistentná,“ hovorieva mi pravidelne s údivom Táňa Slovjaková. Múdra dáma po osemdesiatke, skúsená psychologička, ktorá presne vie, kedy má aké slová použiť. Mohla pokojne povedať, že som odolná, že mám výdrž, že viem zabojovať, že sa nevzdávam, že ma len tak niečo nezlomí, že dokážem zvládnuť aj ťažké časy…. Podľa nej som však rezistentná. Akoby to už nesúviselo s emotívnym prežívaním, ale s najzákladnejšou biologickou výbavou. Rezistentné sú predsa šváby, ktoré nevyhubíte sprejom, potkany, ktorým naservírujete do pivnice jed v chutných granulách a ony si tam pokojne vegetujú ďalej, alebo škorpióny, ktoré prežijú vysoké teploty, extrémne suchá, dlhodobý nedostatok potravy a dokonca vraj aj rádioaktívne žiarenie.

Taká som ja. Rezistentná. Ako taký škorpión. Iba tak ma nemožno vykynožiť. Veľké pozitívum znamenia, ktorému sa väčšinou prisudzuje len tvrdohlavosť, žiarlivosť a poživačnosť.

Pred poslednou, štvrtou chemoterapiou som sa však naozaj cítila ako prehriaty a vyhladovaný škorpión, ožiarený uprostred Saharskej púšte na vrchole letnej africkej sezóny. Naskutku mi dochádzali sily. Predstava, že mi zas prepichnú žilu a pustia do mňa červený koktail, z ktorého mi bude naprd, vyvolávala vo mne klasickú predčasnú nevoľnosť. Napínalo ma už tri dni vopred. Ešteže takto pred rokom bola krutá zima a na Klenovu som išla trolejbusom zamotaná do šálu až po uši. Lebo ma napínalo aj v trolejbuse. Úzkosť mi zas stiahla hrdlo, no čo bolo horšie, ukryli sa aj vystrašené žily. Sestričky v aplikárni ma postavili k umývadlu a pustili mi na ruky horúcu vodu, aby sa ukázali.

Každý pacient veľmi skoro zistí, kde znáša infúziu najlepšie. Pokojne si môžete vybrať, či vám ju zavedú do predlaktia alebo na chrbte dlane. Niektoré lieky tečú 90 minút, iné tuším až osem hodín, mali by ste sa teda počas infúzky cítiť podľa možností čo najlepšie. Mne sa lepšie znáša infúzia do chrbta dlane, no pri štvrtej chemoške bolo zavedenie kanyly ťažkým pôrodom s asistenciou niekoľkých sestier.

Účinky chemoterapie sa dostavili zas o čosi skôr ako pri predchádzajúcej dávke. Ak priotrávené telo ešte viac priotrávite, tak veľmi rýchlo protestuje. Vyhla som sa chybe, ktorú som spravila pri tretej chemo – napriek tomu, že sa mi nechcelo, pila som toľko vody, koľko som vládala. Tri deci denne bol nadľudský výkon, ale vedela som, že musím. Lebo práve voda odplavuje chémiu z tela a pomáha mu dostať sa do normálu.

Na suchý rožok som sa z bezpečnej vzdialenosti pozerala dva dni a zdalo sa mi, že sa tvári veľmi poburujúco. „No veď počkaj, aj tak ťa jedného dňa zjem,“ vyhrážala som sa mu počas svojich svetlých chvíľok.

Bol to úžasný okamih, keď som z neho zvládla polovicu, udržala ho v žalúdku a ešte si aj odgrgla. 🙂

Bol to priam pôžitok.

Bol to deň, od ktorého počítam nový súkromný letopočet.

Pol kráľovstva Škorpiónov za normálne odgrgnutie!