O tom, že čas je relatívny len relatívne

Matematika a fyzika, ktoré som vyštudovala, sú mi v mojej profesii na dve veci – na vystavenie faktúr v správnej sume a na pobavenie spoločnosti. Názov mojej diplomovej práce Určenie abundancie železa na Slnku metódou krivky rastu po mne mnohí občania (pochopiteľne) ani nevedia zopakovať, a keď chcem naozaj frajeriť, začnem spomínať kužeľosečky, integrály, diferenciálne rovnice alebo hoci einsteinovskú kontrakciu dĺžky a dilatáciu času.

Keď si docent Pohlodek obzrel pri našom prvom stretnutí moju hruď a mamografické snímky a bez akýchkoľvek pochybností mi oznámil, že odporúča odstrániť celý prsník, čas sa zastavil. Vnútornosti sa mi premenili na vodu. Slovná zásoba sa mi vynulovala. Spomínam si, že hovoril len on a na mňa od nôh smerom nahor liezla triaška. Pred jeho ambulanciou som netrpezlivo pozerala na hodinky, lebo už som dávno mala byť na porade vo vydavateľstve, čakala som, že sa na mňa tým svojím odborným okom pozrie a poradí mi, aby som si dávala harmančekové obklady a bude všetko vybavené. Veď desať mesiacov moja hrčka žiadneho zdravotníka netrápila, tak prečo by to zrazu malo byť inak? Namiesto toho mi tu teraz tento cudzí človek hovorí, že si kus zo mňa odreže.

Že by síce mohol robiť nejaké pokusy prsník zachrániť, ale že to veľmi neodporúča, lebo nález sa zvykne v takom prípade vrátiť.

Že to teda musí dať dole na kompletku.

A čo najskôr.

Že je to síce drastické, ale účinné.

Že prsníky majú pomerne dobrú prognózu práve preto, že sa dajú odstrániť. S napadnutými vnútornými orgánmi sa to spraviť nedá.

A že po vyliečení sa dá urobiť rekonštrukcia. A už ma aj zapisoval na operáciu o desať dní!

S odstupom času si uvedomujem, že všetko urobil najlepšie ako sa dá. V oznamovaní takýchto správ má bohužiaľ asi prax. Aj moja psychika zareagovala najlepšie ako v tej chvíli mohla – vypla emócie. Na niekoľko mesiacov a úplne na nulu. Nechala len dýchanie, zachovala schopnosť aspoň trochu jesť a spať, robiť si plány len na najbližších 24 hodín a udržala aj trochu rácia. Aj toho bacigalovského – naozaj mi ako prvá „hrozná“ myšlienka prišlo na um, že ako sa ja preboha ukážem medzi kamarátmi na mojej obľúbenej nuda pláži!

„Prídem aj o vlasy?“ Myslím, že to bola prvá vec, na ktorú som sa spýtala, keď sa mi obnovili komunikačné spojenia v mozgu. No prosím, zas prevládla ženská márnivosť. Namiesto toho, aby som bola zvedavá koľko mám času do pohrebu, riešim treťotriedne praktické veci. Nesťažujem sa. Naopak – trocha sa chválim, že práve takúto výbavu mi príroda nadelila. V okamihu traumy nabehnem do módu vykonávania najobyčajnejších rutinných a stereotypných činností, ktoré ma zachránia pred kolapsom.

Pán docent mi nevedel povedať, čo bude s mojimi vlasmi. Vraj to záleží od nálezu a čo to je za prípad sa zistí až po biopsii a potom po operácii a histologickom vyšetrení.

Príliš veľa cudzích medicínskych slov naraz…

Príliš veľa nových informácií, ktoré ešte stále akoby sa netýkali mňa. Na zlomok sekundy mi hlavou preletelo aj to najobyčajnejšie klišé, že „a teraz sa zobudím a všetko bude tak ako predtým“. Tá sviňa ručička na veľkých umelohmotných hodinkách v ambulancii sa však v skutočnosti nezastavila a už vôbec sa jej nechcelo vrátiť o dvadsať minút späť, keď bol môj život ešte v poriadku. Dilatácia času existuje len v krásnych estetických vzorcoch Einsteinovej špeciálnej teórie relativity.  V pozemských pomeroch sa pozorovať nedá.

Tak často som chcela čas v nasledujúcich dňoch spomaliť, vyhnúť sa veciam, ktoré sa mi ďalší cudzí ľudia v bielych plášťoch rozhodli urobiť. Dnes – po takmer roku – mám už pocit, že to najhoršie ubehlo relatívne rýchlo. 🙂