O tom, že čistej depke sa nedá vyhnúť – 2. časť

Počas prvej, najhoršej fázy chemoterapie som stravovacie pokyny od homeopatky Mirky dodržiavala len s veľkým sebazaprením. Teda, niežeby som mala chuť na klobásky, slaninu, krémovú tortu alebo steak a musela sa premáhať, aby som sa na ktorúkoľvek zložku tohto krátkeho zoznamu pri náhodnom kontakte nevrhla. Práve naopak. Do akéhokoľvek jedla som sa musela nútiť.

Nemala som mentálnu silu na to, aby som zisťovala, kde sa nakupujú zdravé potraviny, ktoré mi Mirka odporučila, a nedarilo sa mi ani uvariť z nich niečo, čo by mi chutilo.  Nechutilo mi nič.

Nechutil mi ani život.

Nepobavil ma ani môj onkológ, keď som prišla na druhú chemoterapiu už s parochňou. „Fíha, myslel som si, že ste nová pacientka,“ prvýkrát som ho videla s náznakom úsmevu. Tlak v jeho ambulancii mi však dodnes neklesá pod 140, nech prídem akokoľvek bezstarostne naladená. Klesala však moja váha. Pri každej ďalšej návšteve na Klenovej o kilo až dve, čo nebolo vôbec dobré – až také zásoby tuku som nemala. Radosť z toho mohla mať akurát tak zdravotná poisťovňa, lieky pre každého pacienta sa totiž vždy miešajú podľa jeho aktuálnej váhy. Cena môjho liečenia išla dole. Z „dobre informovaných zdrojov“ v čakárni pred ambulanciou som počula aj o prípade, keď pacientka zareagovala na chemoterapiu priberaním (čo je tiež celkom bežné), v priebehu pár mesiacov nabrala tridsať kíl (aj to je bežné) a zdravotná poisťovňa dramaticky prešetrovala ako to, že má zrazu takú vysokú „spotrebu“.

Moja druhá chemoška bola podobná ako prvá – o čosi dlhšie som zvracala, o dosť dlhšie sa mi chvela celá tráviaca sústava. Prvé tri dni som ani nedvíhala telefón, lebo vo chvíli, keď som sa nadýchla, aby som niečo povedala, napínalo na. S najbližšími som komunikovala esemeskami, s priateľmi cez facebook. Počítač som zapínala hneď, ako žalúdok zniesol polohu v sede, a pracovala som.

Zaoberať sa čímkoľvek iným ako vlastným zlým stavom je základ pre to, aby ste si udržali zvyšky zdravého rozumu. Jedna z mála rád, ktoré som na onkológii dostala od zdravotníckeho personálu, bola „nehľadajte si informácie na internete, nepite šťavu z cvikly a nezostávajte sama doma.“ Chemošku som dostávala vo štvrtok, v piatok so mnou naskutku nebola reč, cez víkend som sa pozviechala a v pondelok som sa už hrabala do práce. S vypätím zvyšných síl a občasným odbiehaním na toaletu, keď sa ten sprostý žalúdok zas pripomenul, som čítala rukopisy nových knižiek a zaoberala sa osudmi ich hrdinov viac ako vlastným.

Až bolestivo mi bolo jasné, že nič vlastné tak skoro nenapíšem.

Ak vôbec niekedy.

Ak sa dožijem…

Vybudovala som si oázu ľudských činností, ktoré ma držali v prevádzke, no tvorivosť medzi nimi nebola. Viem, nepochopí to každý. Chorobu, podobne ako rodičovstvo, lásku alebo hoci aj kriminál treba prežiť a ja som si vtedy vôbec nebola istá, či sa mi to podarí. Okolo mňa vo vydavateľstve pulzoval život, no už som nebola jeho súčasťou. Zatiaľ čo ja som s obavami počítala dni do ďalšej chemoterapie, kolegyne si veselo dohovárali, ako sa cez víkend stretnú a budú spolu piecť koláče na Vianoce.

Bola som chorá.

Bola som mimo.

Už sa so mnou nerátalo.

Premohol ma smútok zmiešaný so strachom z úplnej izolácie. Premohol ma plač. Tam, uprostred voňavých knižiek plných podobných „skutočných príbehov, ktoré napísal život“.

Smútenie má liečivú moc. Naučila som sa smútiť, aj si poplakať, no nikdy to netrvá dlho. Áno, mohla som sa rozhodnúť, že sa celkom stiahnem do seba ako väčšina ľudí, alebo budem žiť. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Rozhodla som sa, že to aspoň vyskúšam – žiť tak, ako chcem ja. Vyrovnane, dôstojne. A trochu aj s humorom. 🙂