O tom, že môže prísť remisia aj recidíva

Bol to zvláštny týždeň, ten prvý prázdninový. Ak by som mala použiť niektoré zo svojich obľúbených cudzích slov, tak poviem, že bol vskutku ambivalentný. Že teda vlastne neviem, čo si mám o ňom myslieť, lebo priniesol dobré aj zlé správy.

Absolvovala som v ňom prvú kontrolu po ukončení liečby. Po troch mesiacoch od doby, čo do mňa naposledy nalievali onkologické „vitamíny“. Netvrdím, že som na Klenovu šla s obavami, aké budem mať výsledky, no rešpekt tam bol. Hlava sa mi však medzitým zregenerovala celkom rýchlo a v dôsledku selektívneho optimizmu si uchováva len príjemné spomienky (áno, aj niečo také existuje v súvislosti s onkologickým ochorením). Niektoré z tých nepríjemných sa mi našťastie včas podarilo zachytiť v týchto blogoch. 🙂 Išla som teda na kontrolu vybavená ako vždy:

• na lačno
• s telefónom v tichom režime
• s okuliarmi na blízko aj na ďaleko
• s knižkou, aby som si mala čo čítať, kým budem čakať  pred ambulanciou
• s tabletom, aby som mohla operatívne úradovať, odpovedať na maily a písať (dobré nápady prichádzajú aj na čudných miestach)
• s pollitrovkou vody a zabalenou desiatou (ponuka bufetov na Klenovej má od zdravej výživy stále ďaleko)
• s tekutým gélom na umývanie rúk (od dôb úplne rozhasenej imunity sa radšej na neznámych toaletách spolieham na vlastné zdroje na zabezpečenie hygieny)

Ale predovšetkým s tým, že stretnem opäť Martušku, vždy ochotné a nesmierne milé sestričky z odberu a aplikárne a snáď bude na mňa dobrý aj môj onkoMUDr. 🙂

Všetko bolo napokon inak. Vlastne, celé oddelenie ambulantnej chemoterapie na Klenovej je iné – prerobené a vynovené, so zdokonalenou logistikou, s novými ambulanciami a fest modernou aplikárňou. Po priestoroch, do ktorých som kedysi chodila s úzkostným strachom, vydesená, vychudnutá a holohlavá, nezostalo ani stopy. Už neexistujú. Ani tu, na mieste činu, tak nemalo už čo obnoviť zlé spomienky. Na Martušku som narazila priamo na recepcii. Spravila mi bleskovú exkurziu po celom oddelení, pritom mi len tak mimochodom odobrala krv a hneď ma aj odšikovala do ambulancie pána doktora. Ten nemal výhrady ani k môjmu tlaku, váhe a činnosti srdca, a tak ma o pár minút s úsmevom poslali domov s tým, že nech sa ukážem v októbri.

Nestihla som ani vyhladnúť!

Aj to vlastne považujem za dobrú správu.

Ale tým sa ich prídel na prvý prázdninový týždeň skončil. V piatok totiž dorazili výsledky histológie Lucky Lepejovej. Desať dní po operácii, pri ktorej jej vybrali čudne sa tváriace uzliny, bolo jasné, že ju čaká ďalšie kolo liečby. Sobotu sme tak aj spolu s Inez strávili v Martine s Miškou a Luciou, aj keď Lucka písala, že nám „nechce kaziť víkend“. Tak som jej odpísala, že je „trúba martinská“. A ona mne, že „radšej martinská ako blavácka.“ 🙂  Takto sa, prosím pekne, pripravuje na ďalšiu chemoterapiu!

Zhodli sme sa v našej martinsko-bratislavskej štvorke na jednom – že bytostne neznášame, ak nám niekto „zvonka“ akokoľvek úprimne vraví, že to bude dobré alebo ty si silná alebo ty to zvládneš. Podobné reči niekoho, kto nemá potuchy ako vyzerá liečba rakoviny, vyznievajú ako zlá paródia na empatiu. Nerobte to svojim blízkym. Nie sú na hlavu padnutí, vedia, že to nemusí dobre dopadnúť, cítia, že sa im klepú kolená a uvedomujú si, že nedá sa zvládnuť vždy všetko.

Aj my sme s Luciou riešili praktické veci. Nedostane síce „červenú“ chemoterapiu, po ktorej nám všetkým vypadali vlasy, ale pripravuje sa na to, že môže znova prísť o vlasy aj z nových liekov. Vyberá si strih parochne. Možno zbytočne, ale pripravuje sa na to. Možno použije tú, ktorú som nosievala ja. Premýšľa, ako skombinuje prácu a liečenie. Spolu premýšľame, ako v pauze medzi jej dávkami chemoterapie vybehneme aspoň na pár dní k najbližšiemu moru. A medzitým všetkým si doberáme Inesku, lebo sa rozhodla do konca roka zhodiť „onkologické kilá“. 🙂 Ani jej nehovoríme, že je silná, že keď zabojuje, tak to zvládne a napokon všetko dobre dopadne.

Kašleme na klišé. Robíme to najpodstatnejšie. Sme spolu. Sme si navzájom oporou.