O tom, že niekedy sú slová zbytočné

Zvláštne, že keď bývalo najhoršie a keď som sa (aj z terapeutických dôvodov) potrebovala vyplakať, nešlo mi to. Vlastne, vôbec sa mi nechcelo. Tak intenzívne som sa vtedy primkla k „normálnemu“ fungovaniu, každodennej rutine, k pocitu, že sa vlastne v mojom živote nič nezmenilo, že do takéhoto postoja plač jednoducho nepasoval. Veď prečo by mal smokliť niekto, komu ku všetkým možným „aktivitám“ akurát pribudli návštevy onkológie?

Dnes sa mi chce pre zmenu revať v najneočakávanejších situáciách.

Môže za to Inez, to už dávno viete. J Keď sme boli v septembri minulého roka na týždňovom relaxačnom pobyte Ligy proti rakovine, púšťali sa jej slzy vždy ako prvej. Ostatní sme sa k nej postupne pridávali. To najhoršie sme vtedy mali čerstvo za sebou, boli to teda hlavne slzy úľavy. Že nás znova môže dojímať pohľad na obyčajnú modrú oblohu, že vnímame hudbu ako niečo neuveriteľne krásne, že sa dokážeme sústrediť na výrobu „banálnych“ stromčekov šťastia,  že už znova máme dôvod nakupovať šampóny, kondicionéry, farby a fixačné gély na vlasy!

Verte mi, že slovo ŠŤASTIE má dnes pre nás úplne iný obsah. Nemusí ho nikto nahlas vysloviť ani rozplývať sa nad tým, ako to s nami dobre dopadlo. Stačí pocit, že stále žijeme. Že sme tu. Že môžeme znova robiť celkom obyčajné veci.

To je pre nás šťastie.

Nuž, tak asi práve preto som na tlačovke Ligy proti rakovine ku Dňu narcisov začala mať vlhké oči ako prvá. 🙂 A ešte z mnohých iných dôvodov:

• lebo sme sa zas zišli – Ineska, Lucia a ja
• lebo všetky tri sme už ukončili liečbu a znova fungujeme tak, ako predtým
• lebo pár ľudí si vraj myslelo, že tie krátkovlasé dievky v kampani sú „modelky“ a nie skutočné pacientky
• lebo zas sme z krátkych spotov počuli, ako sme o svojej chorobe hovorili počas nakrúcania. Vražedne úprimne!
• lebo pani doktorka Siracká aj s výkonnou riaditeľkou Ligy proti rakovine Evou Kováčovou zosumarizovali, čo všetko Liga pre pacientov robí
• lebo viem, že keď som na Ligu prišla ja, nestarali sa o to, či mám zaplatenú DPH, odvody alebo poistky, či je to so mnou „dosť zlé“ alebo len „málo zlé“, ale zaujímali sa o to, ako mi pomôcť
• lebo môjmu bývalému kolegovi z Fun Radia Martinovi Nikodýmovi, ktorý bude moderovať charitatívny koncert ku Dňu narcisov, skoro oči vypadli, keď pochopil, že som na tlačovke ako (bývalý) onkologický pacient
• lebo s účasťou na piatkovom charitatívnom koncerte v Bratislave okamžite a bez výhrad súhlasili aj moji kamaráti a „klienti“ – skupina Tublatanka. Veď aj ich opustili priatelia, ktorí boj s rakovinou prehrali.
• lebo už viem o tom, čo som prežila, hovoriť. Čerstvé pacientky mi dajú za pravdu, že prvého polroka to vôbec nie je jednoduché. Naša onkokamarátka Markéta napríklad vôbec nedokáže vysloviť slovo metastázy – je to pre ňu niečo ako Voldemort z Harryho Pottera, teda „ten, ktorého netreba menovať“.

V piatok 11. apríla bude takmer 16 tisíc dobrovoľníkov v mestách a obciach Slovenska opäť vyberať príspevky pre Ligu proti rakovine. Pre ľudí, ako som ja, Lucka, Ineska, Markéta, Elenka, Miška, Lýdia a mnohé ďalšie ženy, ktoré ochoreli len v minulom roku. Pre tisíce ďalších, pre mužov, pre deti, pre sociálne slabé rodiny, ktoré rakovina úplne zrazila na kolená…

Preto všetko, čo som prežila na vlastnej koži, mám znova slzy v očiach a ako bonus aj sople v nose. 🙂

Ale viac už netreba hovoriť.

Veď sa blíži deň, keď sú slová zbytočné.