O tom, že rakovina vás nezmení (ani k lepšiemu)

Nie raz som v týchto blogoch písala o tom, ako neznášam klišé. Ani v živote a ani v literatúre. V tej mojej už vonkoncom nie! Preto som nikdy nepoužila a ani nikdy nepoužijem spojenie, že sa mi po diagnostikovaní rakoviny „zrútil svet“. Je to síce univerzálna a šťavnatá umelecká hyperbola, ktorá dej zdramatizuje, ale je výsostne nezmyselná. Veľa vecí je dnes v mojom živote iných, no obzvlášť s odstupom času si uvedomujem, že sa vlastne zlepšili. Nerúcalo sa však nič a už vonkoncom nie to, čo tvorí môj svet. Veď nikdy nie je až také podstatné, čo sa vám stalo, oveľa dôležitejšie je, ako na to zareagujete.

Ďalšia klišéovitá otázka, ktorú bežne dostávam, znie: ako ťa choroba zmenila? Vždy sa z nej pokúšam uniknúť vymenovaním pozitívnych noviniek, ktoré by sa nestali nebyť rakoviny. Nechcem sa rúhať, no určite by som nezmenila strih a farbu vlasov, prsia by sa mi asi približovali k pupku adekvátne môjmu veku (ale ja budem mať nové!!!), nespoznala by som toľko úžasných ľudí medzi pacientmi a onkologickým personálom, a tak by som teraz nemusela kupovať nadštandardne veľa vianočných darčekov. 🙂

Moja kamarátka psychologička Táňa mi to ešte viac uľahčila. Zhrnula celú túto moju onkologickú príhodu do dvoch stručných viet: „Nezmenila si sa. Len si využila svoj potenciál.“

Som presvedčená, že sa to dá aplikovať všeobecne na väčšinu pacientov. Rakovina človeka nezmení a už vôbec by som neočakávala, že niekoho bude meniť takzvane „k lepšiemu“. Áno, možno sa po jej prekonaní rozhodnete žiť inak a svoje rozhodnutie aj zrealizujete – budete sa vyhýbať stresu, zmeníte stravu, začnete viac cvičiť a vôbec viac myslieť na seba, prestanete sa stýkať s ľuďmi, ktorí vám berú energiu a zabudnete na tých, ktorí v čase choroby zabudli na vás.

Vaša povaha, váš temperament a aj váš charakter však zostanú rovnaké. Pri chorobe akurát prejdú testom tie vlastnosti a schopnosti, ktoré ste doteraz nemali možnosť použiť. Veď ako ste mali vedieť, či znášate krízovú zdravotnú situáciu, ak ste v nej ešte neboli? Kedy zistíte, ako zmobilizujete svoje sily, ak nie v čase, keď ich mobilizáciu potrebujete? Kým sa to nestane, môžete len teoretizovať. Môžete mať napríklad latentný strach z krvi, no ak sa stanete účastníkom, či svedkom dopravnej nehody, dokážete šoféra vytiahnuť z vraku auta aj zastaviť krvácanie len taký fukot. Lebo kdesi pod povrchným strachom z krvi je hlboké odhodlanie ľuďom v ohrození života pomôcť.

Však práve preto existujú dva zásadné typy onkologických pacientov – tí, ktorí mobilizujú, a teda bojujú a tí, ktorí to vzdajú. Nemusím vám asi hovoriť, ktorý prístup má na priebeh choroby podporné liečivé účinky.

Aj pri písaní knihy s Jankom Riapošom sme sa dostali do rozhovoru na tému, ako ľudia vnímajú vozíčkarov a zhodli sme sa na tom, že väčšinou ako ľudí, ktorým treba pomôcť, ktorí sú na  našu pomoc odkázaní, ktorých treba ľutovať, lebo osud si s nimi hnusne pohral. Ďalšie klišé! Janko ma presvedčil o chybnom uhle pohľadu „zdravých“ ľudí. Aj medzi vozíčkarmi sú zlodeji, manipulátori a vrahovia, aj oni dokážu citovým vydieraním terorizovať celú rodinu. Na druhej strane sú zas tí, čo vyhrávajú medaily na paralympiádach a majstrovstvách sveta, šéfujú úspešným firmám a motivujú svojím príbehom ostatných.

S onkologickými pacientmi je to rovnako, stačí, keď si spravím rýchly rešerš môjho okolia – Lucia je stále rovnako rozdrapená aj so zápalom pľúc, pre Mišku sú všetci ľudia v jej okolí „láska“, „pokladík“ alebo „srdiečko“, Ineska asertívne vzdoruje, keď ju zastavia policajti za prekročenie rýchlosti, no aj keď zjedná pokutu z 200 na 80 eur, rozplače sa. 🙂 Sú rovnaké, aké boli pred chorobou. Nečakajte teda, že vás ochorenie zmení akosi automaticky, hoci možno na počkanie hovoríte známym a priateľom, že je teraz vo vašom živote „všetko inak“. Myslím, že len plastickejšie vnímate vlastné vlastnosti – dobré alebo horšie. Lebo keď sa liečite a viete, že ide o život, práve vtedy vyjdú najavo, tie, ktoré máte až pri dreni, ktoré sú vložené do vašej DNA.

Zdá sa, že ja tam mám schopnosť robiť si aj z najvážnejších vecí žarty a zľahčovať ich. Hovorí sa tomu sarkazmus. Vždy mi pomáhal a rovnako to bolo aj pri rakovine. Pomohol mi a verím, že prostredníctvom týchto blogov aj mnohým z vás. Nie je to znevažovanie tohto vážneho ochorenia, to ani náhodou. Len mám skúsenosť, že v našich zemepisných šírkach sú ľudia vychovávaní k pocitu, že čo je nezáväzné či hravé, nemá hodnotu. Že hodnota je niečo veľmi závažné s hlbokými myšlienkami a kde sa teda nesmejeme. A o rakovine sa už vôbec nepatrí žartovať!

Dovolím si nesúhlasiť celou mojou onkologickou skúsenosťou a sarkastickým nadhľadom od drene, ktorý ma už po toľký krát zachránil. A preto radím – ani vy sa nemeňte.

Ale využite svoj potenciál!