O tom, že tieto Vianoce budú onkologické už len rekreačne

Pamätám sa veľmi dobre, že keď mi takto pred dvoma rokmi vyšla chemoterapia na 3. januára, vzali ma už o deň skôr. Aj na onkológii mali vtedy takmer prázdninový režim a teda málo „klientov“. Nie však preto, že by si aj rakovina dávala na prelome rokov pauzu. Jej je naozaj dosť jedno, kvôli akým sviatkom vzniká sústredené voľno. To onkológovia chcú pacientom dopriať ako-tak znesiteľný oddych, hlavne tým cezpoľným, a posúvajú liečbu pokiaľ je to len trochu možné aspoň o pár dní neskôr.

To my bratislavskí sme šliapali v o to svižnejšom režime. Do mňa naliali chemo len deň po Novom roku a Janke, mojej ďalšej onkologickej kamarátke, vyšla infúzka dokonca na 30. decembra, takže sama doma ubolená v minimalistickom stravovacom režime prespala tri dni v kuse vrátane Silvestra. A nebola si vôbec istá, či sa dožije toho tohtoročného…

12.12. v roku 2012 sme s Ineskou absolvovali desivo vyzerajúce scintigrafické vyšetrenie, pri ktorom nám dôkladne zröntgenovali všetky kosti, či v nich nie sú chytené metastázy. Ani si neviete predstaviť, ako sme sa báli, že výsledok bude mať niektorá z nás pozitívny!

Nebol to zámer, no na deň presne o dva roky neskôr ma Ines vytiahla na hokej. Zaujímam sa oň len veľmi rekreačne, primerane mojej estrogénovej podstate. Sedela som tam a fandila „našim“ zrejme až neprimerane mierne. Naplno som ti totiž uvedomovala, aké je to úžasné, že to najstrašidelnejšie, pri čom sa mi srdce rozbúcha, je predstava gólu do brány Slovana pri samostatných nájazdoch.

Nič ma v súčasnosti neohrozuje viac.

To je aké skvelé zistenie! 🙂

Aj predvianočný večierok na Lige proti rakovine sa vydaril.

Asi.

S kamoškou Dankou sme naň totiž dorazili vo chvíli, keď sa skončil oficiálny program a začala sa konzumácia punču a doma urobených dobrôt od pacientok. 🙂  Po dlhom čase som sa stretla s kočkami, s ktorými som sa zoznámila pred viac ako rokom na týždňovke Ligy v Smižanoch, a v niečom inom ako v teplákoch alebo legínsoch som videla aj kamarátky z hodín Pilatesu. Veľmi sa mi priebeh toho večera páčil. Tuším sme boli posledné, kto z priestorov Ligy odchádzal a to sme ešte ďalšie tri hodiny rozoberali s Dankou život ako taký v útulnom podniku s dobrou ponukou vín. Však viete, že som dostala pokyn doliečovať sa (striedmo samozrejme) červeným suchým s nízkym obsahom cukru.

Je veľa drobných radostí, ktoré si užívam s pokorou adekvátnou tomu, čo som prežila.

Je však aj jedna veľká bolesť, ktorú stále cítim. Bojím sa o Luciu. Lucka je „triple negative“, jej organizmus nereaguje na liečbu hormonálnu ani biologickú, onkológovia jej teda nemohli nasadiť všetko to, čo nasadili napríklad mne alebo Ineske. Recidíva ju chytila, keď mali jej nové vlasy ani nie tri centimetre. Absolvovala ďalšie kolo chemoterapií. OK, človeku z nich nie je zle od žalúdka, no telo, svaly a kosti ho bolia tak hnusne a tak dlho, že skolili aj „rozdrapenú Martinčanku“. Jej oslabený organizmus vzápätí skolil zápal pľúc takého rozsahu, že ju museli hospitalizovať na pľúcnej klinike. Aj Lucii dajú lekári cez sviatky pokoj, no na budúci rok budú musieť čo najskôr vymyslieť, ako ju liečiť ďalej.

Sú rôzne dôvody, pre ktoré majú Vianoce pre každého iný význam. Myslím si dokonca, že väčšina ľudí počas nich nepremýšľa ani tak nad vlastným šťastím a blahom, no skôr nad inými – priateľmi, kolegami, rodinou.

Ako ich urobiť šťastnejšími.

Spokojnejšími.

A ak by sa dalo, tak aj zdravšími.

Oslava sviatkov však nemusí spočívať len v bombastickom prílive radosti z darčekov. Naopak, vôbec ma neprekvapí, ak vás Vianoce dojmú a rozplačú. A to vôbec nemusíte byť bývalý ani súčasný onkologický pacient.

Za také slzy sa nemusíme hanbiť. Pretože boli svedkom toho, že človek má najväčšiu odvahu – odvahu trpieť.