O tom, že treba stále ochutnávať
Reakcie na chemoterapeutické infúzie a lieky bývajú naozaj pestré. Nechutenstvo logicky nastupuje často už pred dávkou, ak máte strach, čo s vami bude. Prichádza však aj po infúzke, no trvá väčšinou len pár dní. Keď sa tráviaci trakt z toho chemického koktailu ako-tak spamätá, zostáva sa (ľahko sfetovaný) aj naďalej správať takpovediac tehotensky. Dámy pred prvým otehotnením a páni prepáčia, no k ničomu inému sa to nedá lepšie prirovnať.
- Celé dni vás latentne napína tak, že viete, že nič z vás nepôjde, ale žalúdok sa furt kníše ako na lodi
- Keď to prejde, prepadnú vás chute vymykajúce sa vášmu tradičnému jedálnemu lístku a porcie tiež občas prekročia štandard
Preto tiež často ľudia počas liečby priberú a nikto by ich, takých pekne zaokrúhlených, na onkopacientov netipoval. 🙂 Zhodli sme sa však medzi nami Amazonkami, že takéto priberanie je v poriadku. Takisto z dvoch dôvodov.
- Urobíte si zásoby na časy, keď vám v ďalších fázach liečby zas chutiť nebude
- Objavujete, čo všetko je nielen zjediteľné ale ešte aj chutné
Ja som sa nevedela dojesť bryndze! Nikdy som k nej nemala mimoriadny vzťah, no v decembri 2012 po prvých dvoch chemoterapiách som kvôli bryndzi bola schopná obchádzať hypermarkety a prekutrávať v nich chladiarenské boxy. A potom ju zjesť „na stojáka“! Ochutnala som a zamilovala sa do tekvice hokkaido. Potom do javorového sirupu. Do špaldových rožkov. Grilovaného enciánu. Mrkvovej nátierky… Pamätám sa, ako ma prepadla chuť na opečený chlebík s cesnakom. Bože, ešte teraz cítim tú jeho vôňu, keď som sa do neho zahryzla, hoci bol stále horúci. Ale nikdy nezabudnem ani na vyčítavý pohľad športovca Janka Riapoša, s ktorým som napísala knihu, keď som pred ním len tak mimochodom prehodila, že som práve s chuťou zblajzla trojitú zmrzlinu. 🙂
Ale naozaj som to urobila S CHUŤOU!
Nič už pre mňa nie je dôležitejšie, ako jesť, žiť, pracovať, smiať sa, dýchať, nudiť sa, variť, bicyklovať, upratovať, smútiť, učiť sa, cestovať, ukladať sa do postele a budiť sa S CHUŤOU.
Nie som sama.
Je to poznávací znak Amazoniek.
Aj Elenka sa na našom poslednom stretnutí priznala, že počas najťažšej fázy liečby ochutnávala aj to, čo ešte nikdy predtým nemala. Aj keď vtedy tak trochu s morbídnou motiváciou: veď čo ak je to naozaj posledná šanca vyskúšať čojaviem avokádo, žinčicu alebo býčie gule?
Dnes pozná aj onakvejšie chute. Také, o ktorých možno ani dospelejší ľudia ako ona netušia. Viete napríklad ako chutí dážď, keď padá priamo na vaše vlasy? Navyše, čerstvo vyrastené? Preto chodí v týchto upršaných dňoch Elenka bezstarostne a bez dáždnika – lebo mať vlastné vlasy mokré od kvapiek vody padajúcich z oblohy je úžasne chutné. 🙂
Preto, že nám život znova chutí, sa tiež naše onkologické reči pravidelne zvrhnú na prudko nevážne:
„Poznáte onkológa XY? Mňa liečil iný, no tento má vraj veľmi dobrú povesť.“
„XY? Je naozaj výborný. A ešte aj nabúchaný.“
„Dobre vyzerá?“
„Viac ako dobre.“
„Ten môj nabúchaný nie je, ale musím povedať, že šik je veľmi.“
„A ženatý?“
„Neviem, k tej téme sme sa spolu zatiaľ nedostali.“
„Ochutnávam“ pravidelne aj Pilates na Lige proti rakovine. Zas býva po prázdninách plno a to má cvičiteľka Darinka tri hodiny s tromi várkami cvičencov hneď po sebe. Všetci do jedného sa tam v kuse smejeme alebo usmievame. Akurát Darinka má vraj problém vysvetliť to svojim známym, keď sa pýtajú ako vôbec môže chodiť do práce medzi onkologických pacientov? Veď to predsa musí byť hrozné, smutné, ťažké, depresívne alebo teda aspoň dojímavé. Každý, kto nemá rakovinu, sa preto drží od Ligy proti tejto chorobe čo najďalej, nie?
Nezainteresovaní „civili“ sú samozrejme na veľkom omyle.
Nič nie je také intenzívne pozitívne, ako keď znova ochutnáte pocit, že vás vlastné telo poslúcha. 🙂
Comments are closed.