Onko Alenka: Puding zas varím s úsmevom (pokračovanie)

Pri onkologickom ochorení neexistuje rýchla liečba. Naozaj ešte nevynašli tabletku, ktorú by ste zapili vodou a do 24 hodín by bol svätý pokoj. V ideálnom prípade do vás infúzne nalejú „len“ chemoterapiu, čo môže trvať tri až päť mesiacov, následná liečba biologická a hormonálna plus ožarovanie ďalší rok. Však vďaka za ňu! Všetko, čo vám lekári naordinujú, má jediný zásadný cieľ – zabrániť tomu, aby sa rakovina vrátila.

Aj Alenke postupne nasadili všetko, čo mali na onkológii v ponukovom menu. Keď konečne odzneli účinky červených svíň, narástli jej nové vlasy a smrť sa už nezdala byť tak dotieravo blízko, svet bol zrazu nádherný. Začnete vtedy vidieť jeho krásne detaily, ktoré ste v minulom živote neregistrovali, konečne sa vnímate, aj keď ešte stále v zdevastovanom tele, chcete žiť viac ako kedykoľvek predtým.  „Aj ja som si opatrne začala znova vážiť samú seba, dokonca som opäť objavila chuť byť sexi. Pre manžela, pre Jozefa.“

Tento príbeh mal mať gýčovo šťastný koniec. Lebo veď choroba rodinu stmelila, lebo Alenka a Jozef si pri sobáši sľúbili stáť bok po boku v dobrom a zlom a teraz, po tom zlom, mali spolu žiť radostne až do smrti…

„Bolo toho však asi na neho naozaj veľa. Viem, že som ho dlho odmietala, ale vysvetlila som mu to celkom otvorene. Tak veľmi som sa bála, že naozaj zomriem, že som chcela, aby ma prestal mať rád. Aby som mu potom nechýbala,“ hovorí cez slzy a s vražednou úprimnosťou. „Po tom všetkom som ho chcela normálne nominovať na otca roka, odvďačiť sa mu za to, ako sa o mňa a o Anet postaral. Naozaj mi veľmi pomohol. Ešte sme sa na tom spolu smiali, presviedčal ma, že by na odovzdávanie ceny v živote nešiel.“

Iba kamarátka

Vyše roka sa Alenka nevládala pridať k obľúbeným aktivitám svojho manžela, na bicyklové túry, výlety po kopcoch a „chatovice“ tak chodieval s kolegami a ona bola rada, že sa svojich koníčkov nemusel vzdať. Akurát že medzi kolegami sa objavila aj kolegyňa, ktorá sa mu v ťažkej rodinnej situácii „veľmi snažila pomôcť“.

Intuícia včas Alenke signalizovala, že toto kamarátstvo nebude celkom s kostolným riadom. „Išli spolu na hrebeňovku a odfotili sa na chate pod Borišovom vedľa seba, ako pár, hlava pri hlave. Celkom tak isto ako my dvaja pred pár rokmi. Dobre, boli to drobnosti, ale neuveriteľne mi to prekážalo. Otvorene som Jozefovi vravela o svojich pocitoch, on však nad tým vždy len mávol rukou.“

A čo spraví žena, keď manžel máva rukou, no ona vie, že jej podozrenia ňou neodplaší, hlavne, ak s telefónom začne chodievať aj do kúpeľne? Začne si veci overovať. Keď Alenka na facebooku objavila veľmi šťavnatú debatu medzi dvoma hrdličkami o tom, ako sa niečo úžasné začalo, vytiahla manžela zo záchoda, aby jej vysvetlil, čo sa deje. „Prosila som ho, aby s ňou prerušil kontakty, no neurobil to. Kávičky, darčeky, utajované stretnutia pokračovali. Za posledný rok sme každé tri mesiace niečo hasili, väčšinou som sa dozvedela, že som hysterka, ktorá žiarli a robí scény.“

Na kolená

Zdalo sa, že hasenie malo aký-taký efekt. Ako sa Alenke vracali sily, rozhodla sa ich venovať záchrane vlastnej rodiny. „Už som vládala, mohla som znova behať, chodiť na kúpalisko aj hory, stretávať sa s ľuďmi. Hurá, žijem, tešila som sa každý boží deň. Môžeme naozaj konečne fungovať ako obyčajná rodina. Anetka bola väčšia, pokojne ju môžeme nechať starým rodičom a vyraziť si niekam spolu, len my dvaja. Blížil sa termín nášho výročia a ja som sa rozhodla, že Jozefa prekvapím a zarezervujem pre nás romantický víkend.“ Ten mal spraviť hrubú čiaru za naozaj hnusným obdobím. Alenka bola pripravená manželovi úlet odpustiť a začať nový život s vyčisteným stolom. „Na oslavu nášho výročia, 14. júla som spravila slávnostnú večeru. 15. júla mal ísť ešte Jozef na výstup na martinskú ferratu, no vrátil sa akosi skoro. Začudovala som sa: práve robím puding a chcela som ti zavolať, na aký máš chuť. On mi povedal vetu, na ktorú nikdy v živote nezabudnem: Ja si už puding nedám. Dnes sa mi zdá byť nesmierne komické, že práve takto mi oznámil, že od nás odchádza.“

Žena by nebola ženou, ak by aj v takejto situácii nechcela držať rodinu pokope.

Za každú cenu.

„Naozaj som sa vrhla na kolená a prosila Jozefa, aby neodchádzal. Nevymýšľam si, skutočne som sa pred ním plazila s malou na rukách. Aj nad tým sa dnes už len smejem, neviem vysvetliť, prečo som po tom všetkom bola ja tá, kto sa plazil po kolenách. Zbytočné je dnes už mudrovať, že som mala byť silnejšia a vyriešiť to skôr. Lenže ja som si život bez Jozefa nevedela predstaviť,“ pripúšťa Alenka.

Neskôr si spomenula na jednu z mnohých prebdetých nocí, keď po nikam nevedúcom rozhovore napísala Jozefovi mail. „S tým, že ak máme v takomto čudnom stave zostať spolu len kvôli Anetke, poďme radšej od seba. Asi to bolo pre neho zlomové – dala som mu na vedomie, že som na rozchod pripravená.“

Odišiel odo mňa, nie od nás

Jeho argumenty však rozdýchavala dlho a ťažko. Dozvedela sa, že sa zmenila, že si ho prestala všímať a stále ho len kritizovala. „Áno, pripúšťam, že patrím medzi perfekcionistov, ktorí musia mať šálky zoradené uškom vpravo a bielizeň zavesenú tak, ako ja chcem, ale to o mne dávno vedel. Možno som ho počas liečby naozaj málo počúvala, málo ho chválila, ale skutočne som na to nemala silu.“ Sila sa jej postupne vrátila, aj odhodlanie postaviť sa k chorobe ako k drastickému reštartu, no v tej chvíli s ňou už manžel nepočítal.

„Po štyroch mesiacoch to už neberiem ako tragédiu, ale ako niečo, čo sa malo práve takto stať. Čaká nás rozvod, no ja necítim nenávisť. Je pre mňa cudzím človekom. Samozrejme, urobím všetko preto, aby bol s Anet tak často, ako len bude chcieť, veď stále hovorím, že neodišiel od nás, ale odo mňa. A takisto musím mať na pamäti, že rakovina je sviňa a vie sa vrátiť. Teším sa na život, čo ma ešte čaká, no stále musím byť pripravená na variant, že sa bude musieť niekto o dcérku postarať.“

Som dobrá partia

A Alenkina budúcnosť? Napriek všetkému, čo za uplynulé tri roky prekonala, ju vidí vo svetlých farbách. „V januári 2016 začnem celkom nový letopočet rekonštrukčnou operáciou prsníka. Už som síce samu seba prijala takú, aká som, ale viem, že po operácii to bude iný level,“ teší sa. „Nechcem, aby to vyznelo sebecky, no skutočne chcem viac myslieť na seba. Už teraz sa venujem aj svojim záľubám a koníčkom, chodím na angličtinu, chcem sa vrátiť k plávaniu. Rozchod mi vlastne dáva veľké množstvo bonusov, ani som netušila, aké je fajn byť single.“

Aj keď jej tento stav v súčasnosti vyhovuje, nemieni zostať sama s dcérkou do konca života. „Viem, že je to len dočasné, veď predsa nebudem navždy ja vymieňať žiarovky a kosiť trávu? A navyše som dobrá partia – mladá som, i dom mám, i krásne dieťa. 🙂 Takto sa presviedčam, že zle už bolo a bude už len lepšie.“

Práve optimizmus a odhodlanie nepoddať sa a nezmieriť s rolou obete, ktorej vyhovuje, ak ju ľudia ľutujú, ako jej osud naložil – to sú typické vlastnosti každej Amazonky.

A preto mávajú ich príbehy napokon predsa len šťastné konce. 🙂