Onko Danka: Nad sebou neplačem (2. časť)

Môžete zdravo žiť, nefajčiť a piť len striedmo, dosť spávať, športovať, nepriberať a vo všeobecnosti mať život rád a vážiť si ho. Ak je jeho súčasťou aj dlhodobý stres, pravdepodobne vás nejaká „civilizačná choroba“ drapne.

Tak to vníma aj Danka Kičinová. Hrčku v prsníku si našla rok po tom, ako popri každodennom chodení do práce stavala nový dom, predávala starý, menila bydlisko, starala sa o ťažko chorého milovaného manžela a napokon ho aj pochovala. „Mám zdravotnícke vzdelanie, hneď som vedela, že to nebude obyčajná hrčka. Bola totiž prirastená o kožu a to je prvý veľmi zlý signál,“ spomína na udalosti z minuloročných Vianoc. „Séria mojich vyšetrení sa rozbehla 4. januára a len sa potvrdilo to, čo som očakávala. Akurát som nepočítala s tým, že mamograf ukáže ešte dva ďalšie, aj keď menšie nálezy hlbšie v prsníku.“

Tým sa však zoznam zlých správ pre Danku ani zďaleka neskončil. „Poslali ma aj na PET vyšetrenie, pri ňom pacient dostane rádioaktívnu látku do žily a tam, kde je aktívny nádor alebo prebiehajúci zápal, sa sýti glukóza. Sfarbí sa, čo sa ukáže na monitore – práve tak vedia lekári nájsť nádory aj na vnútorných orgánoch. Mne sa glukóza sýtila aj na pečeni.“

Udalosti nabrali veľmi rýchly spád, no ešte ani pár minút pred náročnou operáciou Danka nevedela, v akom stave sa po nej prebudí. „Začali pečeňou. Ukázalo sa, že je to metastáza z prsníka, čo bolo v danej situácii pre mňa vlastne dobre. Horšie to dopadlo s prsníkom. Najprv odstránili len kvadrant, no rýchla histológia ukázala, že v dolnej časti prsníka stále zostali nečisté okraje, a tak operácia pokračovala úplnou mastektómiou.“

Po ranách od života a jazvách na duši jej pribudli ďalšie nové jazvy aj na tele.

Všetky slzy som vyplakala za Vladom

Veľa žien z môjho okolia, ktoré ochoreli na karcinóm prsníka (mňa samu nevynímajúc), prepadol v prvých fázach života s rakovinou strach zo smrti. Pocit, že nič už nemá na tých pár dní, čo nám tu zostávajú zmysel, a už vôbec nie bojovať. Danka nebola výnimkou, ale to, čo niektorých pacientov paralyzuje na dlhé mesiace, ona vybavila za jeden jediný deň. 🙂 „Keď prišli výsledky z prvej histológie, ešte som si povedala, že to nie je úplný koniec, ale hrozba áno. S plnou silou na mňa strach udrel vtedy, keď lekári potvrdili metastázu v pečeni. Volali mi domov, práve bola u mňa na návšteve sestra. Veľmi ma chcela rozveseliť, volať kamarátkam, aby sme sa spolu čo najskôr stretli. Poprosila som ju, že v ten deň určite nie. Úplne všetkých blízkych som poprosila, aby ma nechali samú, že sa s tým potrebujem vyrovnať.“

Kto sa dokáže tak ako Danka v krízovom momente spojiť sám so sebou, pochopí, čo spravila.

• Že si povedala, že bude len tak, ako má byť a že spraví všetko preto, aby prežila.
• A tiež, že pri tom nevyronila ani jednu slzu.

„Nikdy som neplakala počas mojej choroby,“ hovorí. „Všetky slzy, ktoré som mala, som vyplakala za mojím mužom, nebolo jedinej cesty do práce alebo z práce, aby som si neutierala vlhké oči. Len nedávno som čakala na železničnom priecestí, keď mi pred nosom prešiel vlak RegioJetu, akým jazdil, spomenula som si na to, ako mi chýba a znova som sa rozplakala.“ Len ak bolo treba nájsť slzy pre plač nad vlastným osudom, neobjavila Danka ani jednu. A to jej šance na vyliečenie neboli veľmi vysoké – mala štvrté štádium rakoviny (zo štyroch) a mestastázu. „Povedala som si, že čas, ktorý mi zostáva, nestrávim tým, že budem nad sebou nariekať, ale každý deň si užijem tak, ako by mal byť posledný.

Tešila som sa z maličkostí, z toho, že ráno vyjde slnko a celý deň pekne svieti, že vidím krásne kvety a na kvetoch včely, tešila som sa z vnukov a najviac z mojich detí. Naozaj mi obrovskú silu dodávalo, keď som videla, ako sme ich vychovali, ako mi boli oporou počas Vladovej choroby a ako pomáhali mne.“  Na vyšetrenia a chemoterapie ju vozil syn Lukáš, vždy s ňou bol niekto doma, keď jej bývalo zle – sestra, Luky, Lukyho priateľka Anička, alebo dcéra Veronika. Vždy niekto kontroloval, či jedla, vnucoval jej aspoň po lyžičkách vodu, staral sa o všedný chod domácnosti.

Som zdravá a basta!

Dankina poriadkumilovnosť musela ísť na niekoľko mesiacov bokom. „V najhoršom období mohol byť u mňa bordel aj po členky, nezaujímalo ma to. Stačilo však, aby sa mi stav len trochu zlepšil a začala som znova všetkých kvôli poriadku terorizovať. 🙂 Tentoraz ich to úprimne tešilo, vraj som už asi zdravá, keď sa mi vrátila chuť upratovať.“ Dnes sa už len usmieva pri spomienke na to, ako takmer znesvätila vždy dokonale vydrhnutú kúpeľňu. „Bývalo mi po červených chemoterapiách veľmi zle, bolel ma žalúdok aj brucho, ale nezvracala som. No nie preto, aby som uchovala kúpeľňu v čistote.“ Áno, mnohým ľuďom napadne, že sa rozhodla domáci poriadok obhájiť stoj čo stoj! „Jednoducho to nešlo. Už som aj bola v kúpeľni, aj som kľačala pri mise, ale nedalo sa.“ 🙂

Mala dostať až šesť najhnusnejších červených chemoterapií, no už po druhej si Danka povedala, že stačilo. Na vlastnú zodpovednosť ďalšie dávky odmietla. „Onkologička ma skúšala prehovárať, mala som však niekoľko dôvodov, prečo som jej povedala nie. Po prvé, bývalo mi naozaj veľmi zle a bola som presvedčená, že viac chemoterapií mu už len ublíži. A po druhé, rozhodla som sa, že už som vyliečená a hotovo!“ Už je vám asi jasné, že ak sa Danka rozhodne pre čokoľvek, môžete vziať jed na to, že to tak bez akýchkoľvek pochybností naozaj bude.

V nemocnici podpísala reverz a na konzervatívnej chemoterapii už nebola. „Nehovorím, že mi chemo nepomohlo a ani to nikdy tvrdiť nebudem. Po dvoch infúziách som sa však rozhodla pre inú, alternatívnu liečbu.“ Začala chodievať na intravenóznu aplikáciu veľkých dávok vitamínu C, dával jej ich vo Viedni lekár, ktorý je onkológ, ale venuje sa aj alternatíve. Neskôr sa dávky vitamínu C znížili a Danke ho doma injekčne podávali jej kolegyne, zdravotné sestry.

„Vyskúšala som aj hypertermiu a myslím si, že na 90 % vďačím za svoj súčasný dobrý stav práve jej,“ dodáva a vysvetľuje, ako hypertermia funguje. Pacient leží osem hodín kompletne monitorovaný na špeciálnom lôžku, ktoré jeho organizmus prehrieva na 41 stupňov. „Zistila som, že hypertermiou liečili v Nemecku aj bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana. Už som to mala namierené do toho istého zariadenia, keď som rovnakú procedúru objavila aj vo Viedni. Celotelovú hypertermiu som absolvovala dvakrát, vždy bezprostredne po chemoterapii.“ Každodennou súčasťou jej života sa stali aj výživové doplnky, hlavne výťažky z húb a enzýmy a zmenila aj životosprávu za podstatne zdravšiu.

Na kontrolu, odbery a všetky vyšetrenia chodieva Danka pravidelne a disciplinovane na Slovensku k svojej onkologičke, ktorá sa pomaly zmieruje s tým, že aj bez drastickej chemickej liečby je jej pacientka v poriadku. 🙂

(pokračovanie v pondelok 4. januára 2016)