Onko Janka: Vždy som dôverovala lekárom (2. diel)

Tak ako pre väčšinu amazonských dievčat aj pre Janku Žemlovú platí, že čokoľvek ťažké vstúpi do jej života, je to len problém, ktorý treba vyriešiť. Rakovinu nevynímajúc. Myslím, že pri prvom stretnutí s diagnózou to otrasie každým z nás, no či budeme ďalej žiť ako nešťastná obeť alebo sa rozhodneme pre boj a „vyriešenie problému“, závisí už len od osobného rozhodnutia. Asi nemusím zdôrazňovať, ktorý postoj je pozitívnejší a napomáha procesu liečby.

Na operačný zákrok v nemocnici šla Janka celkom pokojná, veď nález v prsníku vyhodnotili lekári ako nezhubný. Namiesto vypísania péenky si vzala niekoľko dní dovolenky, kolegom v práci oznámila, nech jej ani nevolajú, lebo do nemocnice si ide oddýchnuť. „Dokonca som si priplatila nadštandardnú izbu, aby som bola sama a naozaj mohla relaxovať. Nebála som sa zákroku, viac ma znepokojilo, že v nadštandardnej izbe nejde televízor,“ smeje sa. Keď sa sťažovala, že takto si nadštandard nepredstavuje, sestrička len pokrčila ramenami- však čo má zdravotný personál spoločné s televíznym signálom? 🙂 Viac ako nefunkčný televízor ju šokovala sestričkina otázka: „A kto vás bude operovať, pani Žemlová?“

Všetko je inak!

„Bola som hospitalizovaná prvýkrát v živote, nevedela som, že to je moja starosť. Vyvalila som na ňu oči. To sa vy pýtate mňa? Však snáď tu máte nejakých operatérov! Operáciu mi odporučil MUDr. Pružinec, sestra mi poradila, aby som sa s ním spojila. Bola to absurdná situácia – ja som už ležala v nemocnici a posielala esemesku lekárovi, ktorý ma naposledy videl pred polrokom, či by bol taký láskavý a na druhý deň ma zoperoval. Predstav si, že sa mi obratom ozval, ešte sa na mňa prišiel aj pozrieť a naozaj ma operoval. Zachoval sa fantasticky.“ Navyše Janku už celkom upokojil, keď povedal, že má nález na dobrom mieste, rozumej – že po operácii nebude prakticky vôbec vidno jazvu. „Mal pravdu, spravil to perfektne, a tak som pokojná a spokojná odchádzala z nemocnice domov s tým, že za desať dní prídem na vybratie stehov a po výsledky z histológie.“ Tie však ešte nedorazili, doktor Pružinec preto zdvihol telefón a zisťoval, kde sa zasekli. „Keď vás už mám na linke, prečítajte mi ich do telefónu, povedal niekomu. Sedel pritom pohodlne usadený na stoličke, no zrazu stuhol: Čo mi to diktujete? To je nezmysel! Pacientka je u mňa, pošlem ju po výsledky, nech mi ich hneď donesie.“ Na patológii Janke odovzdali bumažku len tak, ani ju len nezalepili do obálky. „Než som sa vrátila pred ambulanciu doktora Pružinca, všetko som si prečítala. Nerozumela som skoro ničomu, vlastne len trom posledným slovám – invazívny duktálny karcinóm.“

„Ak by som mala rovnakú diagnózu, zastrelila by som sa“

Potom si kúsok zo svojho života veľmi nepamätá. Sadla si znova do čakárne a rozplakala sa. „No to sú debili, že vám to takto dali, povedal mi lekár, keď som sa znova ocitla v jeho ambulancii, no okamžite začal konať. Bol štvrtok a rozhodol, že ma musí znova operovať hneď po víkende. Ešte viac som sa rozplakala, keď mi povedal, že sa mám na príjem hlásiť v nedeľu. V nedeľu sa predsa nenastupuje do nemocniceeeee, revala som a nestačili mi papierové vreckovky. 🙂 Ubezpečil ma, že to nie je moja starosť, že on všetko zariadi.“

Janka sa ani nestihla dostať do novej vlny šoku a bola po ďalšom zákroku, počas ktorého operatér otvoril tú istú ranu a vyčistil okraje. Existovalo totiž riziko, že v tkanive ešte zostali rakovinové bunky. „Väčšmi ako zašitá rana ma zabolela poznámka mladej sestričky na oddelení, ktorú som nemohla nepočuť. Vraj ak by mala takú istú diagnózu ako ja, tak by sa zastrelila.“ Sú vety, ktoré povedané v (ne)správny čas, sa vám navždy vryjú do pamäti.

Liečbu by som nikdy neodmietla!

Po vybratí nových stehov bolo jasné, že Jankine ďalšie kroky budú viesť na onkológiu, doktor Pružinec jej odporučil priamo primára. „Bol práve na dovolenke, pamätám sa, ako ma pobavila jeho formulácia na odporúčacom lístku: pán primár, keď sa ráčite vrátiť z Afriky, prosím, pozrite sa na moju pacientku. Ešte ma aj upokojoval, že to vyzerá dobre a že možno budem brať len tabletky.“

Onkológovia sú kompetentnejší posúdiť, aký je reálny stav pacienta a aká liečba je pre nich najlepšia. Janka sa napokon stala pacientkou MUDr. Pörsöka, ktorý jej všetko dôkladne vysvetlil a pripravil ju na dlhodobé návštevy na onkoške. „Prvýkrát som u neho bola snáď trištvrte hodiny, hovoril o chemoterapii, o tom, že prídem o vlasy, ale aj o tom, že moje vyhliadky sú naozaj dobré. Nie všetko sa mi počúvalo dobre, ale chcem zdôrazniť, že absolútne nikdy mi nenapadlo, že by som liečbu mala odmietnuť! Vždy som dôverovala lekárom, ktorí ma liečili.“

Čo sa dalo, to si overovala na internete. „Dočítala som sa, že mám 75 % šancu, že prežijem prvých päť rokov po diagnóze. Uvedomujem si, že na niekoho musí padnúť aj tých zvyšných 25 %, no sústredila som sa na to pozitívne. Keď som sa rozhodla bojovať, tak som chcela vedieť proti čomu.“

Chemoterapie znášala celkom dobre. O vlasy síce naozaj prišla, no nemala komplikované stavy po infúziách. „Dostala som lieky proti nevoľnosti, asi dobre zaberali. Nafukovalo ma, to áno, bolo mi nevoľno, no prvé tri dni som jednoducho prespala, ďalších pár som bola ako omámená, ale dva týždne do ďalšej chemošky som normálne fungovala.“ Akurát po zmene liečby jej začali pri ležaní odchádzať periférne nervy. Keď si však prečítala vedľajšie účinky lieku, ktorý by jej mal pomôcť, pri najbližšej návšteve onkológovi suverénne oznámila, že už ju nič nebolí. 🙂

(pokračovanie v pondelok 29. augusta 2016)