Onko Katka (3. diel): Cez rieku Styx (a späť)

Skúste sa sami vžiť do situácie, že sa práve zahľadíte do krásnej ženy, ona vám záujem opätuje, raz-dva je ruka v rukáve, pred vami len krásne zajtrajšky a zrazu je všetko inak. Zajtrajšky nevyzerajú pekne ani náhodou, ba dokonca je úplne jasné, že to dlhú dobu pôjde všetko riadne z kopca.

Ak vynecháme literárne metafory, vyjde z toho pre Katkinho Števka nasledujúca postupnosť udalostí – jeho lásku čaká po operácii chemoterapeutická liečba, strata vlasov, nevyspytateľné vedľajšie účinky a nikto jej ani jemu nezaručí, či to všetko má vôbec zmysel. „Hneď pri prvej návšteve na onkológii som dokonca stretla bývalú spolužiačku zo základnej školy, pracuje tam ako sestrička. Skľúčená som vchádzala do ambulancie, keď ma zbadala a celá sa rozžiarila. Ahoj, Kati, čo tu robíš? V sekunde jej však došli dôvody, prečo sa asi niekto vyberie na onkológiu a že mu to asi radosť nerobí. Aj mne vtedy hlavou prebehla otázka: naozaj, čo tu vlastne robím?“

Pomohlo jej však, keď ju kamarátka povodila po celom oddelení a vysvetlila, ako to na ambulantnej chemoterapii chodí. A keďže na Slovensku pozná každý každého, ďalšiu známu Katka objavila priamo v aplikárni. „Dohodli sme sa, že práve ona mi dá prvú chemošku, vďaka nej som sa  skutočne cítila o trochu lepšie,“ spomína. „Červená tekutina mi práve prvýkrát začala tiecť do žíl, keď mi cinkla správa do telefónu. Kamarátka, ktorá ešte nevedela, čo sa mi stalo, sa ma pýtala, kam plánujem ísť v lete na dovolenku. Pozrela som sa, ako rýchlo klesá hladina červeného koktailu  a mizne v mojom krvnom obehu a odpísala som jej: Toto leto plánujem preplávať rieku Styx. Bez prievozníka.“

Lavóriky na zvracanie v povinnej výbave

Nohy v Styxe si Katka omočila už o pár hodín, reakcie na prvú chemošku prišli nečakane rýchlo. „Števko ma vzal do auta a ponáhľali sme sa domov, no už vtedy som sa cítila dosť čudne. Doma som zaspala, no len na chvíľu.

Prebrali ma nevoľnosti a neuveriteľná bolesť hlavy. Som migrénový typ, no toto boli stavy, aké som dovtedy nezažila. Nebola som schopná vnímať svet. Števko volal nad ránom pohotovosť, vzali ma do nemocnice a nadopovali infúziami proti bolesti. Večer som bola doma, no len čo lieky prestali účinkovať, dostala som druhý záchvat a druhýkrát sme aj volali sanitku.“

Do dvadsiatich dní po prvej červenej chemoterapii príde každý pacient bez výnimky o vlasy. Žiadne prosby, preklínania, silná vôľa a ani žiadna protekcia nepomôžu, v tom sme si všetci pacienti rovní. Aj Katka vedela, že jej bohatý vrkoč skončí v šuplíku u jej mamy, podobne ako všetky ostatné, ktoré si odkladala už od jej detstva. „Keď začali padať prvé vlasy, spravil mi ešte Števko pekné fotky na pamiatku. Veď také dlhé už asi nikdy nebudem mať. Potom mi pomohol vybrať parochňu a bol to tiež on, kto mi napokon hlavu oholil. Dostala som dokonca od neho aj grcacie lavóriky,“ smeje sa pri spomienke na netradičný darček. „Čítala som, že nevoľnosť môže na človeka prísť hocikedy a hocikde, a tak mi ich kúpil tuším šesť. Jeden do auta, jeden stál pri posteli, ďalší na chodbe a v kúpeľni. V sanitke som raz vyfasovala šikovné vrecúško, podobné tomu, aké bývajú v lietadlách. To som pre istotu ako pohotovostnú verziu nosievala so sebou vždy v kabelke.“

Na druhú chemoterapiu prišla Katka (v sprievode Števka) pripravená na všetky varianty, ešte pred ňou dostala infúzne aj liek proti bolesti hlavy, no tá sviňa aj tak prišla. Opäť museli na domov volať pohotovosť a vysvetľovať neochotnej lekárke, že Katka pomoc potrebuje. „Bolo mi tak zle, že si znova nič nepamätám, ale vraj na mňa kričala a bola veľmi nepríjemná. Správala sa ku mne, ako keby sme záchranku zavolali z rozmaru, nechceli ma dokonca ani vziať do nemocnice.“ Pri ďalších červených jej suseda, takisto zdravotná sestra, pichala injekcie pri prvom náznaku migrény, konečne sa rekonvalescencia zaobišla bez výletov na pohotovosť. Necitlivo však reagoval na jej úporné bolesti hlavy aj neurológ, na CTčko ju vypravil s otázkou, či náhodou nemá metastázy v mozgu. Ani to Katku s neuveriteľnou podporou od Števka nevykoľajilo viac, ako bolo nevyhnutné. „Už pred vyšetrením som sa rozhodla, že je to len migréna a basta!“

Mala som šťastné leto

Nevoľnosti Katku neopúšťali počas celej „červenej fázy“, ale Števka to nijako neodradilo – každý deň, keď to bolo len trochu možné, s ňou vyrážal na prechádzky. Krátko po chemoške zvládla maximálne kolečko okolo bytovky, zhruba na piaty deň jej už sily stačili aj na slušnú trasu pozdĺž Malého Dunaja. „Nič lepšie sme počal dlhých teplých letných večerov ani robiť nemohli. Niekedy mi síce prišlo nevoľno a postupne som si označkovala všetky kríčky na brehu rieky, inokedy sme sa vracali z polovice cesty, lebo som naozaj nevládala, ale stále na to spomínam ako na dobré obdobie.“ Keď jej bolo ťažko, zavesila sa do Števka a keď sa už naozaj ďalej ísť nedalo, oddýchla si na malej skladacej rybárskej stoličke, ktorú mali vždy v pohotovostnej výbave. J

„Najviac som sa však tešila na obdobie od druhého týždňa po chemoterapii, keď mi už zle nebývalo. Vtedy sme vyrážali na výlety na celý víkend, Števko ma zobral na raft alebo posadil na motorku a šli sme hoci do Čachtíc či na Súľovské skaly.“ Parochňa alias Dunčo sa síce Katke pod prilbu nevmestila, ale vyriešila to veľmi kreatívne – k obyčajnej šatke si pripevnila príčeskovú ofinu tak rafinovane, že nikomu pri pohľade na ňu nenapadlo, že nemá vlasy. Keď lekári po „červenej fáze“ nasadili ďalšiu liečbu, jej stav sa pre zmenu preklopil do vysoko výkonnej eufórie. „Nechápal som, čo sa deje,“ žasne Števko. „Mala také prívaly energie, že si ráno o štvrtej sadala za počítač a pracovala. Poobede však akoby v nej niekto cvakol vypínačom.“ Aj tak však mali krásne a romantické leto, na motorke ponavštevovali aj Macochu na Morave, vyrazili dokonca k chorvátskemu moru, spali pod stanom. Katka sa, samozrejme, vyhýbala slnku, vždy sedela pozakrývaná v tieni píniového lesíka, ale kúpala sa a aj si zašnorchlovala. „Vlastne som mala šťastie, že som sa liečila počas dlhého a horúceho leta. V zime by sme toľko prechádzok, výletov a zážitkov určite nemali. A Števko mi pravidelne hovoril, že som pekná aj bez vlasov a so šatkou. Sľúbila som mu, že mu kúpim okuliare,“ zas spomína len na to pekné, čo ju v ťažkom roku 2015 postretlo.

Kanárske ostrovy čakajú

„Bol to čudný rok v mojom živote. Z mnohých dôvodov chcem, aby sa už skončil, no zas to bol aj rok, keď som stretla Števka, užívali sme si ho spolu a neuveriteľne veľa sme sa nasmiali. Nebola by som rada, keby sa aj to skončilo. Veď práve vďaka Števkovi ubehol rýchlo, nemali sme čas vnímať čas.“

Katkin stav sa mení k lepšiemu, Dunčo pôjde už čoskoro do šuplíka k vrkočom a neprekáža jej ani perspektíva, ktorú jej prehľadne vo forme grafu načrtla jej onkologička. „Vysvetlila mi, kde sme a kam kráčame, aj to, že tabletkovú liečbu budem brať ešte ďalších desať rokov. Vôbec mi to neprekáža, hlavne, aby som tu minimálne tých desať rokov bola. A aby boli aktívne. Neviem si predstaviť, že by som zostala na posteli, nebodaj odkázaná na pomoc iných. V takom prípade nech to ide radšej rýchlo.“ V jasnej pamäti stále má, ako ju liečil jej kocúrik. Vyhodené mača s romantickým menom Pišta von Banhof je členom jej domácnosti už šesť rokov, a keď mala Katka problémy s tráviacou sústavou, najradšej si sadal na jej žalúdok a zohrieval ho. „Viem, že to myslel dobre a nechcel sa dať odtiaľ vyhnať, ale tlačil ma. Musela som ho vždy dať na pár dní bývalému partnerovi, dohodli sme sa na striedavej starostlivosti,“ hovorí snáď prvýkrát naozaj vážne.

Po tom, čo zvládla najnáročnejšiu časť liečby, často vraj rozmýšľa nad tým, či by bola zdravšia a lepšie sa cítila, ak by po chemoškách ležala doma a pozerala do stropu. „Myslím, že nie. Keď sme boli na rafte a ja som cítila vodu podo mnou, keď sme spali v stane a dážď bubnoval na jeho steny, bolo to také úžasné, že som intenzívne vnímala, ako ma to lieči. Určite treba chodievať von, spraviť si pekný program, na všetko napokon príde čas. Veď my so Števkom sme sa napríklad boli pozerať aj na to, ako na bratislavskom letisku pristávajú lietadlá a vraveli sme si, že Kanárske ostrovy na nás čakajú. J Po zlom roku príde nový, oveľa lepší a my už teraz plánujeme dobehnúť, čo sme nestihli.“

(koniec)