Onko Marta: Čo príde, to zvládnem (2. diel)

Na behanie po lekároch si Marta Chúpeková začala zvykať už krátko po štyridsiatke. Najprv jej vyberali mandle, potom na etapy operovali kŕčové žily a zachraňovať museli aj prasknutý meniskus.

„Ten bol jednoznačne dôsledkom autonehody, ktorú som mala ešte v dobe, keď som bola vydatá. Šoférovala som, no dostala som šmyk a auto sa prevrátilo. Cestovali sme s manželom ku svokre do Trenčína a viezli aj jahodové zákusky. Pamätám sa, ako sme od ich boli celí zababraní,“ vybavuje sa jej voňavý detail havárie. 🙂 Po menisku prišla na rad gynekologická operácia a lekári začali sledovať aj netypické útvary na Martinom prsníku, ktoré označili ako dyspláziu. „Vysvetlili mi, že môže vzniknúť zdurením uzlín, napríklad aj vtedy, keď žena dlhšie dojčí dieťa, čo bol môj prípad. Najprv som chodievala na kontrolné mamologické vyšetrenia raz do roka. Všetko bolo v poriadku, a tak interval predĺžili na dva roky. Až v októbri 2010 ma zrazu po kontrole lekár zavolal do ambulancie a spýtal sa: A vy ste si nevšimli, pani Chúpeková, že v tom zhluku dysplázií máte hrčku?“

Dám to!

Nie, nič si nevšimla. Nič ju nebolelo, nič na jej tele sa nesprávalo extra neštandardne. Práve pre toto sú také dôležité preventívne kontroly. Človek nemusí pociťovať žiadne zmeny svojho zdravotného stavu, no lekárske prístroje ich dokážu odhaliť. Aj Marta prišla na kontrolu ako na stereotypné banálne preventívne vyšetrenie a odchádzala so šokujúcou správou, že má pravdepodobne druhé zo štyroch štádií rakoviny! „Musím povedať, že na rozdiel od mnohých čerstvých pacientov, ja som nevyronila ani jednu slzu. Ani som neanalyzovala, prečo sa to stalo, ba dokonca mi vôbec na um nezišlo, že by som si mala ísť obzrieť aktuálnu ponuku truhiel a hrobových miest,“ hovorí životom zocelená Marta. 🙂 „Moja dcéra Barborka bola v tej dobe v Španielsku na výmennom pobyte, dokonca som jej tú správu musela oznámiť v deň, keď oslavovala sedemnáste narodeniny. Vzalo ju to a veľmi plakala. Ja som mala pocit, že to vôbec nie je také vážne. Že to malo prísť a že to zvládnem. Trvala som len na tom, aby mi o chorobe a iných pacientoch nehovoril nikto nič depresívne. A nepatrím ani medzi typy, čo si okamžite začnú študovať lekárske správy a štúdie, nezisťovala som si o rakovine žiadne podrobnosti. Zverila som sa s dôverou do rúk odborníkov. Však som tiež neskôr žasla, keď som prišla medzi Amazonky, čo všetko viete.“ 🙂

Kabelka v kýbli!

Pri včasnom zachytení onkologického ochorenia sa veci začnú diať naozaj rýchlo a rovnako to bolo aj v Martinom prípade. Diagnostikovali ju v októbri, operáciu, pri ktorej jej vybrali nález z prsníka, absolvovala krátko pred Vianocami a v januári nastúpila na chemoliečbu. „Šéf v práci mi už vopred začal vykresľovať temné vízie – že rok budem doma na péenke, potom pôjdem na liečenie a potom do invalidného dôchodku. Zastavila som ho. Nič také pre mňa neprichádzalo do úvahy. Dokonca som ani nebola práceneschopná. Keď som potrebovala pár dní voľna po operácii či neskôr po chemoterapii, brala som si dovolenku.“

Aj Marta bola ako nováčik hodená priamo do vody a musela sa okamžite učiť plávať. A aj ona s odstupom času žasne, ako málo jej lekársky personál, s ktorým prichádzala do styku, vysvetlil, čo ju čaká, čo má robiť a ako to má robiť. „Po operácii som mala z prsníka vyvedené dva redóny, jeden mi vytiahli ešte v nemocnici, no keďže druhý sa stále plnil, poslali ma domov na Vianoce aj s ním. Akurát mi nikto nepovedal, že si ho môžem napríklad zavesiť na opasok, a tak som ho úzkostlivo nosievala v ruke naozaj ako kabelku. V Čičmanoch som sa na to už vykašľala, nepotrebovala som byť za dámičku a nosievala som redón vo vedre,“ žasne ešte aj dnes nad svojou vynaliezavosťou. 🙂 Bolesti, ktoré ju prepadli na Štedrý deň aj počas Silvestra, tlmila vínovými obkladmi.

Problém, ktorý sa dá vyriešiť

Rovnako „nepoškvrnená“ akýmikoľvek informáciami vstúpila Marta prvýkrát aj do aplikárne chemoterapie. „O chemo som vedela akurát to, že po nej prídem o vlasy. Nosievala som striedavo päť rokov kratšie vlasy a päť rokov dlhšie, mala som ich práve krátke, a tak som neváhala a ešte pred prvou chemoterapiou som si ich nechala zostrihať celkom na kratučko. Keď začali padať, oholila som si hlavu.“ Aj takto vyzerá v praxi jeden z najefektívnejších prístupov k onkologickej diagnóze – nebrať rakovinu ako koniec života, sveta, šťastia, práce a akýchkoľvek aktivít, ale „len“ ako problém, ktorý vyžaduje istý čas na vyriešenie, ale vyriešiť sa dá.

„Naozaj som nepociťovala paralyzujúci strach z toho, čo ma čaká, ale ani som na niečo také nemala čas. Chodievala som stále do práce, mala som chemo každé tri týždne, vtedy som si vzala dovolenku na štvrtok a piatok a cez víkend som sa už dala ako-tak dokopy. Potrebovala som byť čo najviac medzi ľuďmi, je to oveľa lepšie riešenie, ako byť sama doma a premýšľať nad svojím ťažkým osudom,“ zas sa Marta usmieva. „Tri prvé chemoterapie som zvládla celkom dobre, dávala som si len niečo na žalúdok, okrem toho som pila šťavu z červenej repy od starej mamy a môj skvelý šéf ma zásoboval zaváranými čučoriedkami tuším z Kysúc. S tým som teda miešala chemošky.“ Syntetickým liekom sa vyhýbala, aj keď jej pri piatej a šiestej chemoterapii už žalúdok výrazne protestoval a hodnú chvíľu odmietal fungovať. „Rádioterapia bola potom pre mňa vskutku oddychovka. Nemala som žiadne sprievodné reakcie a ešte som ako bonus chodievala zaujímavo pomaľovaná fixkami,“ spomína si na fázu, keď si rádiológovia na tele pacienta robia značky pre presné zameranie ožarovania. „Už vtedy som vyzerala ako Amazonka!“

(pokračovanie v pondelok 11. júla 2016)