Onko Paula: Robila som všetko najlepšie, ako som mohla (1. časť)

Z Pauly Holotňákovej som skoro odpadla už pri našom zoznámení. Všelijako sa onkologické pacientky postupne dozvedajú, že existujú Amazonky – od podobne postihnutých kamarátok, od ošetrujúcich lekárov a psychológov alebo nás nájdu na internete.

To posledné platí aj o Paule, ale tá jeden z mojich blogov objavila v angličtine na stránkach New York Times a s úžasom zistila, že veď predsa žijeme v tom istom meste. 🙂 Krásny a rukolapný dôkaz, že písať a hovoriť o tom všetkom, čo sa nám stalo a pomôcť tak ďalším novým aj bývalým pacientkam má svoj zmysel.

Čo vám budem hovoriť, veď ani Paulu nikdy nenapadlo, že raz bude medzi ne patriť. Ani nemalo prečo. „Obzvlášť teraz, po prekonaní ťažkej liečby, si uvedomujem, že som vždy mala nádherný život. S manželom Edom sme prežili spolu krásnych a sem-tam aj ťažkých 35 rokov, veď prvé dieťa, dcérku Terezu, som mala ešte na vysokej škole a syn Ondrej prišiel na svet, keď som si robila postgraduál,“ hovorí. „Samozrejme, že sme nemohli veľmi vyskakovať, ale vôbec nás to netrápilo. Mali sme krásny vzťah a vždy sme tvorili silnú partnerskú dvojicu. Obe decká sa dostali na školy, na ktoré chceli ísť, našli si partnerov a ja som dnes už štvornásobná babička,“ teší sa z aktuálnej prítomnosti. Celú rodinu vystrašila pri svojom príchode na svet len prvá vnučka Ninka, narodila sa so zástavou dychu a celé týždne musela stráviť v inkubátore. Dnes má osem rokov a je to rozjašené a vysmiate dievčatko, ktoré radostne so starou mamou podniká cesty hoci aj do Ríma.

Z Ameriky rovno do nemocnice

Z Paulinej dcéry Terezy sa stala nielen mama, no aj vedkyňa pracujúca v Slovenskej akadémii vied a pri svojej práci sa paradoxne venuje aj výskumu rakovinových buniek. Tri roky pracovala aj v americkom Stanforde, kam sa za ňou v rámci svojej lásky k cestovaniu niekoľkokrát vypravila aj Paula s manželom. Precestovali celú Kaliforniu, najviac San Francisco a okolie Bay Area, ale pošťastilo sa im navštíviť aj všetky kalifornské národné parky.

„Naposledy sme tam boli v lete roku 2012 a bolo to krásne. Naozaj sme si to užívali. Potom sme sa s Terezou, jej manželom a vnučkou Miou presúvali späť na Slovensko, pomáhala som im baliť a všetko organizovať.“ Už v Amerike sa Edovi začalo horšie dýchať a necítil sa dobre. Ako kardiaka ho na Slovensku aj preliečili, no jeho stav sa nezlepšoval. Až ďalšie vyšetrenia ukázali, že problém bude inde a bude vážnejší – biopsia potvrdila rakovinu nosohltanu.

Radšej päťkrát zbytočne ako raz neskoro

Spolu v dobrom aj zlom, sľúbili si manželia Holotnákovci pred viac ako tridsiatimi rokmi. A to platilo stále, preto bolo jasné, že sa ide bojovať a zabojuje celá rodina. „Som absolventkou Filozofickej fakulty, ale tiež mám rada, keď veciam do detailu rozumiem,“ začína najbolestivejšie obdobie svojho života popisovať s humorom. „Preto sme si v nemocnici nechali všetko vysvetliť. Povedali nám, že nález nie je operovateľný, preto začnú s chemoterapiou a nasledovať bude ožarovanie. Súhlasili sme a hoci chemoška nie je nič príjemné, nález sa hneď po prvej začal viditeľne zmenšovať.“

Chemická liečba však Paulinho manžela devastovala, jeho organizmus zareagoval poklesom životne dôležitých bielych krviniek na nebezpečne nízku hladinu a museli ho v nemocnici okamžite stabilizovať. „Onkologička mi ešte vtedy prízvukovala, že to nesmieme podceňovať a pri podobnej reakcii pri ďalších chemoterapiách prísť hoci aj päťkrát zbytočne, ako raz neskoro.“ Jej radu mali stále na pamäti a potešila oboch aj správou, že všetko sa na dobré obracia tak rýchlo a úspešne, že štvrtá chemoterapia asi ani nebude potrebná.

Bola to moja vina?

Po tretej chemoške sa situácia opakovala, manželovi stúpla teplota a dramaticky klesal tlak, Paula okamžite volala do nemocnice, či ho môžu prijať. Máte aj vy zlú skúsenosť s urgentnou komunikáciou s ošetrujúcim lekárom v noci zo soboty na nedeľu?

Paula áno.

„Lekárka mi povedala, že ho nemáme voziť, márne som jej vravela, že nech sa na manžela aspoň pozrie a keď to nič nebude, pôjdeme domov. Odpovedala mi, že vidí jeho záznam v počítači a že by sme chodili zbytočne. Druhýkrát som jej volala ešte o polnoci, no povedala mi to isté.“

Manžel vydržal do rána, no to ho už musela prísť vziať záchranka. Hneď prvé vyšetrenia ukázali, že biele krvinky má na nule a v zlom stave skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti. „Posledné slová, ktoré mi povedal, boli mám nabitý telefón, aby som ti mohol zavolať? V noci o pol tretej zomrel.“

Ďalšie dni si užialená Paula pamätá len matne. Primárka nemocnice jej dokonca navrhla, či by sa nechcela zoči voči stretnúť s lekárkou, ktorá ju v kritickej chvíli tak rýchlo odbila. „Nie, nechcem, povedala som jej. Nechcem si pamätať jej tvár. Možno by ste jej mohli pri tom stretnutí odpustiť, povedala primárka, no ja som nemala problém odpúšťať jej, ale predovšetkým sebe. Za to, že som nebola neodbytná, že sme aj s Terezou otca neposadili do auta a okamžite nedoviezli. Zbytočne mi dcéra vravela, že nás mohli aj tak poslať bez vyšetrenia domov.“

Nepomohlo jej to a stále sa považovala za zodpovednú za manželovu smrť. Pomoc hľadala aj u psychologičky. „Vravela mi, aby som si čo najčastejšie opakovala vetu: robila som všetko najlepšie, ako som mohla. Snažila som sa, no dodnes nemám jeho smrť spracovanú. Bol dobrák a veľmi disciplinovaný pacient, stále veril, že to dobre dopadne. Niekedy v tej dobe som sa rozhodla, že ak by rakovina niekedy postihla aj mňa, nikdy nebudem súhlasiť s chemoterapiou!“

Uplynulo len desať mesiacov od manželovej smrti, keď si Paula pri sprchovaní všimla vtiahnutú bradavku. Hneď vraj vedela, že to nebude len tak.

(pokračovanie v pondelok 4. apríla 2016)