Onko Veronika: Ani na krok bez škatuľky prvej pomoci (1. diel)

Poznáte určite tú vetičku, ktorou najvýstižnejšie popisujeme našu rozmarnú náladu, ochotu baviť sa, učiť nové veci či nechať sa nahovoriť na hocijakú vylomeninu. Vtedy hovorievame, že vek je len číslo. A lepšie sa to ani povedať nedá, lebo to, ako sa cítime a ako sa pozeráme na svet a naše miesto v ňom, naozaj nesúvisí s dátumom narodenia. Aj naša onkokamarátka Veronika Šumichrastová cíti vďaku za každý jeden deň na tejto krásnej planéte, plní si túžby, usmieva sa a hlavne žije. Lebo polovicu svojho doterajšieho života len prežívala. Dôvod žiť naozaj našla až takmer pred dôchodkom. Práve odvtedy je pre ňu vek tiež len číslo. 🙂

„Zdravá som bola tuším do štyridsiatky. Potom to už išlo jedno za druhým,“ začne spomínať na čas, keď sa jej kontakty s lekármi riadne zhustili. A to za zdravé obdobie považuje aj chvíľu, keď si našla prvú hrčku. „Bolo to dávno, môj prvý syn mal vtedy len deväť mesiacov a dnes má pred štyridsiatkou. Dodnes neviem, čo to bolo za hrčku. Spravili mi biopsiu, vybrali uzliny, poslali na analýzu na tri rôzne pracoviská, no všetky výsledky boli negatívne. Napriek tomu lekár trval na tom, že prsník treba odstrániť. Vtedy sa jednoducho všetko rezalo a basta.“ Veronika bola síce v šoku, ale nie úplne na hlavu padnutá, a tak mastektómiu odmietla. „Lekár sa na mňa regulárne nahneval a dodnes si pamätám vetu, ktorou ma naozaj dorazil. Vraj raz sa vrátim a budem pred ním kľačať na kolenách, aby mi pomohol, no on už pre mňa potom nič robiť nebude. Neodmietala som hoci aj taký devastačný lekársky zákrok, ale však snáď najprv by mi niečo mali nájsť. No nenašli nič. Však som aj mala ďalších takmer 37 rokov pokoj.“

S titulom z vysokej školy, ale blbá

Čo sa v období neistoty dialo vo Veronikinom vnútri, lekára nezaujímalo, no čo je horšie, ani jej manžela. „Zo strachu a úzkosti som zo dňa na deň zošedivela. Ráno som sa zobudila s bielou ofinou. Bola som presvedčená, že zomriem, každý deň som sa modlila, aby som tu bola ešte aspoň do druhého dňa. Podarilo sa mi to, tak som sa modlila, aby som vydržala aspoň kým bude mať syn dva roky. Aj tie som zvládla, tak som si dala limit päť rokov,“ dnes sa nad tým usmieva, no musela sa namotivovať sama. Nemala s kým zdieľať svoje úzkosti, strachy a obavy. „Môj muž o rozhovor na túto tému záujem nemal, podľa neho to boli všetko blbosti a bolo vybavené. Pasovala som sa s tým sama. Paralyzujúci strach ma držal až do chvíle, kým šiel syn do školy, hoci som pravidelne chodievala na onkológiu na kontroly a výsledky boli vždy negatívne. Stres a nikdy nevyslovené obavy sa však začali pekne krásne zbierať hlboko v jej duši, po štyridsiatke vstúpila do jej života chronická astma a po päťdesiatke si povedala, že (nielen) to musí riešiť a požiadala o rozvod. „Niekto si možno v tom veku povie, že už s partnerom nejako dožije, aj keď manželstvo nestojí za nič. Aj ja som nad tým chvíľu takto uvažovala, no dokonca obaja moji synovia, vtedy už dospelí, mi vraveli, aby som sa rozviedla. Naozaj som si vydýchla, keď sa naše manželstvo skončilo, aj keď som skončila bez peňazí.“ Veronikin manžel nič nenechal na náhodu, a keď pochopil, že tá žena, ktorá bola celé roky prakticky priskrutkovaná ku kuchynskej linke, sa zrazu rozhodla mať vlastný názor, previedol spoločné peniaze na iné účty a keď došlo na delenie majetku – čuduj sa svete, majetok nikde. „Vravela som si: ako len môže byť žena s vysokoškolským vzdelaním taká blbá!  Naozaj mi ani nenapadlo, že niečo také dokáže urobiť. Nič z toho môjmu stavu neprospievalo, ale necúvla som. Povedala som si, že musím mať od neho už raz a navždy pokoj, inak zomriem. Nech skončím hoci aj na ulici a bez strechy nad hlavou, ale potrebujem pokoj!“ V pokročilom veku si napokon brala pôžičku, dokonca rodina sa jej poskladala na peniaze, aby mohla bývalého manžela vyplatiť a aby odišiel z bytu.

Nič neľutujem

Vek je len číslo a číslo päťdesiat neznamená, že už len sedíte doma pred televízorom a začínate si pomaličky vyberať hrobové miesto. Veroniku odpútanie sa od manžela vystrelilo do sveta a do víru všetkého, čo život ponúka. „Naozaj neľutujem ani na sekundu, že som sa (aj keď určite veľmi neskoro) do rozvodu pustila. Začala som chodievať na univerzitu tretieho veku a učiť sa,  navštevovala som angličtinu, jogu, divadlo a kino, vrátila som sa k mojej láske – k spievaniu. Lebo som konečne mohla!“ Usmieva sa radostne už len pri spomienke na to príjemné a pokojné obdobie. A to sa ju osud či príroda rozhodla ešte vrchovato odmeniť za tú razantnú zmenu neuspokojivého života na uspokojivý a do cesty jej poslal nového muža. „Neuveriteľné, však? Bola som šťastná, že som konečne sama a veľmi som si to užívala. Už to bolo úžasné a nechystala som sa na to, že by do môjho života mohol vstúpiť nejaký chlap. A ajhľa! 🙂 Stretla som ho na liečení. Astma ma stále kvárila a pravidelne som s ňou chodievala do Tatier. Boli sme si večer zatancovať, on vstúpil do dverí a bol koniec,“ žiaria Veronike oči. „Nikdy som neverila, že sa mi niečo také môže stať, však som sa vzťahu aj hodnú chvíľu bránila. Napokon som súhlasila, aby býval u mňa, keď dostal možnosť mesiac v Bratislave brigádovať. Nuž, už je u mňa štrnásty rok.“ 🙂

Veronikina rodina sa tak rýchlo rozrástla – k jej dvom synom a štyrom vnúčatám pribudli tri deti a tri vnúčatá jej priateľa Mira.

Alergie pribúdajú

Tu by sa príbeh mohol skončiť známym „a žili šťastne až do smrti“. Veronika je s Mirom šťastná a je šťastná, že sa má v ťažkých dobách o koho oprieť. Na to všetko, čo ju zas a znova privádza do nemocnice v život ohrozujúcom stave, sú však dvaja ľudia primálo.

„K astme, ktorá sa už stala súčasťou môjho života, pribudla alergia na pichnutie osou či včelou. Prvýkrát ma pichla v električke a reagovala som strašne. Museli ma zachraňovať na pohotovosti. Vtedy som ešte pracovala, ale do roboty som nechodievala rada. Mala som hroznú šéfku a permanentný stres. Lekárka mi povedala, že to musím okamžite vyriešiť, lebo mám tlak ako pred porážkou. Jasné, vyriešim to, ale musím najprv dokončiť svoju prácu a odovzdať ju, argumentovala som ako všetky zodpovedné a obetavé ženy, ktoré myslia najprv na všetkých ostatných a na seba ani trochu.“ S lekárkou sa dohodla, že bude zatiaľ chodievať každé ráno aspoň na magnéziové injekcie, aby stres a tlak ustála, jedného dňa, keď k nej navyše prišla ešte aj seknutá, však tá múdra žena povedala dosť! „Ste normálna? Naozaj chcete, aby sa o vás museli starať iní?“ pohrozila a šupla ju do nemocničnej postele.

„Mala som taký šialený tlak, že si ma tam napriek mojim protestom rovno nechala. Čo ti budem hovoriť – mala som prúser, aj keď mi kolegovia nosili prácu priamo do nemocnice, aby som ju dokončila.“

Lekárka sa snažila Veronikin stav zastabilizovať a zlepšiť, do infúzie, ktorú jej naordinovala, tak pridali aj uvoľňujúci mezokaín. „Potom si už nič nepamätám, len vystrašených lekárov, biele plášte a kyslíkovú masku. Zachránili ma v poslednej chvíli. Zistili, že mám anafylaktický šok práve z mezokaínu. Ak sa ho človek napriek alergii dostane do tela, reaguje ako po otrave jedom. Rekonvalescencia trvá aj dva mesiace.“

K večného strachu z bodnutia hmyzom pribudol tak Veronike nad hlavou ďalší Damoklov meč s názvom mezokaín. Znamená to, že jej nemôžu umŕtviť ani len zub pri trhaní a aj zranený prst jej zašívali „zaživa“.

Škatuľka prvej pomoci

V ženských kabelkách sa za bežných okolností nachádza parfém, zrkadielko, rúž, púder či očné tiene, v tej Veronikinej však vždy objavíte malú taštičku s rúškou, nitroglycerínom, injekciou, ktorú si musí pichnúť, keby ju bodla osa, nožík a hadičku. „To pre prípad, keby som napriek všetkému dostala alergickú reakciu, začala sa dusiť a museli by mi spraviť tracheostómiu – rozrezať hrdlo a strčiť doň hadičku,“ hovorí absolútne bez vzrušenia. Až tento rok objavila anestetikum, na ktoré nemá alergiu a aj to si v škatuľke záchrany nosieva pre istotu vždy so sebou. „Neexistuje, aby som kamkoľvek šla bez týchto vecí. Vždy musím mať kabelku dostatočne veľkú na to, aby sa tam všetko vmestilo.“

Áno, tipujete správne.

Ako keby toho nebolo dosť, tak k tomuto všetkému pribudla Veronike ešte aj rakovina prsníka.

(pokračovanie v pondelok 16. mája 2016)